ch vydaných kníh: Slowakei, Hohe Tatra (vydavateľstvo Kraft v Nemecku), Memories of the Slovak National Uprising (Povstanie), Franz Kafka und Prag (vydavateľstvo Slovart). Je členom fotografickej agentúry Bilderberg v Hamburgu.
# Bol pre vás prelom rokov dôvodom na bilanciu a kladenie predsavzatí alebo máte svoje vlastné momenty, keď sa pristavíte a hodnotíte to, čo máte za sebou?
"Nebilancujem nikdy. V tomto povolaní je to ťažké, lebo určitú knižku alebo reportáž robím dlho. Skôr uvažujem o dianí okolo seba, pozerám sa na toto naše kúzelné Kocúrkovo, pozorujem druhých, ako bilancujú. A ak predsa len bilancujem, tak potom vývoj u nás. A z toho minuloročného mi bolo skôr smutno. Bolo tu tak málo slušnosti, tolerancie, korektnosti..."
# Fotografuje sa vám teraz inak ako pred novembrom 1989?
"Nemyslím. Nefotografoval som totiž nikdy pre denníky. Fotografovať som začal hneď po oslobodení pre ilustrovaný týždenník Domov a svet, neskôr módu v Berlíne a v Paríži a potom už pre magazíny Stern, Geo a ďalšie. V mladosti mal na mňa vplyv významný český reportér Karel Hájek. Vravieval mi: Musíš byť vždy tam, kde nie sú ostatní, ináč to nemá zmysel, budete mať všetci rovnaké fotky, snaž sa dívať ináč... V tom je aj isté tajomstvo veľkej žurnalistiky. Ani predtým, ani teraz nikde nepociťujem, že by som bol ako Slovák menejcenný alebo odstrkovaný. V redakciách a vydavateľstvách o mne vedeli, že som Slovák z Československa a sám som vždy upozornil na to, že sme dva národy. Už vtedy však bolo potrebné ísť do sveta, nebáť sa, veriť si a riskovať. Keď mi pred troma rokmi v redakcii magazínu Geo odovzdávali cenu Fotograf roka v NSR, nikomu neprekážalo, že som Slovák. Nerozumiem tej našej atmosfére strachu z toho, že nás stále niekto ohrozuje a neuznáva. Svet neuznáva nevzdelaných, neschopných, nekorektných a pravdu nevraviacich poloprďochov. Ja sám som väčšinu svojich kníh - a je ich už skoro 30 - urobil vonku!"
# Čím to je, že ste sa vždy vrátili na Slovensko, nezostali ste tam...
"Robil som robotu, ktorá bývalému vedeniu ideologicky neprekážala, bolo to pre tých vonku o tých vonku. Doma som však vtedy tiež urobil štyri obrazové publikácie o Slovensku."
# Tvorili v tých časoch vonku aj iní naši fotografi?
"Otázka stojí tak, či to niekto chcel a či to dokázal. V jednom období som sa ocitol v kríze, naraz som tu nevidel pre seba témy. Šiel som von. Pomohlo mi zaiste aj to, že hovorím viacerými rečami. Áno, urobil som napríklad i monumentálnu knihu o Moskve, prečo nie, ale videnú cez Dostojevského, Tolstého, Gogoľa. Nepodlizoval som sa. Fotografiu v úvode, ako si Brežnev s Husákom podávajú ruku, som ja nerobil. To bola ale asi celá `politika` či `daň` za knižku. Kniha o SNP bola zase oslavou mŕtvych, tých, čo bojovali za niečo lepšie a zostali tam. Pri prezentácii materiálu na knihu som mal mnoho ťažkostí, najmä s tými, čo stávali na tribúnach... Dva roky som rešeršoval, chodil za ľuďmi, hľadal svedkov. Ústupovou cestou partizánskej skupiny Kučera - Lošakov som šiel v septembri v hmlách a pľušti - 44 kilometrov v autentickom ročnom období - a fotografoval som krajinu. Aj hroby, o ktorých sa ani nevedelo."
# Pochopili ste už v detstve, že sa fotografii upíšete na celý život?
"Asi áno. Fotografoval som už ako desaťročný. V šestnástich som vyhral zlatú medailu, prvú cenu na celoslovenskej výstave fotografií v Bratislave. Vtedy som aj prvýkrát vystavoval vo Švajčiarsku a Španielsku. Už v tom čase som začal robiť dynamickú fotografiu, odklonil som sa od lyrického piktorializmu. Nebolo to vtedy zvykom, tobôž u mladého fotografa."
# Nesporne malo na tom všetkom podiel materiálne a duchovne bohaté rodinné zázemie...
"Iste, vyrastal som v kultivovanom prostredí, od detstva som mal možnosť vidieť doma množstvo dobrých ilustrovaných časopisov. Mal som však aj šťastie na dobré príklady. Neskôr som sledoval časopisy ako Life, Paris Match, Die Dame a iné. Inklinoval som k francúzskym, nemeckým, americkým a českým fotografom. Bol to iný typ fotografie, iná kultúta fotografie."
# V čom podľa vás spočíva slovenskosť Slovenska?
"Vždy a všade som si vážil vzdelaných a kultivovaných ľudí so slušným správaním, tolerantných k názorom druhých. Nemám rád arogantné sebavedomie a nafúkané reči. Je zaujímavé, že veľa hlbokomysliacich ľudí som stretol napríklad v Rusku. Pri všetkej ich biede, bordeli a nedôslednosti sa zaoberali oveľa vážnejším a širším okruhom otázok a zďaleka neboli takí povrchní ako mnohí moji známi v krajinách blahobytu. Je to kdesi v kultúre, v duši. Z nás mám niekedy dojem, že sa správame ako malé deti. Tie majú hroznú radosť, keď si z papiera urobia lodičky a púšťajú ich po potoku. Je to milé. Adekvátne si dospelí Slováci urobia drevené plte a idú dolu riekou, inžinier sa možno oblečie do kroja, zapíska si na dvoch prstoch a kde-tu ich vítajú aj štátnici. Ale to je na smiech. Nemožno sa na to hnevať, iba to nemožno brať vážne. V čom teda spočíva slovenskosť? Možno v tom, že sme ešte stále veľké deti, že zabúdame, že sme už dospelí a že to zaväzuje."
# Ale veď trebárs aj Američania sú koľkokrát detinskí...
"Zaiste. No súčasne aj sebavedomí! Slovenskosť pre mňa neznamená to, že sa tu niekto bije do pŕs a vyskakuje, aký je on Slovák. Slovensko a domov je pre mňa v niečom inom. Keď mi pred dávnymi rokmi vyšla knižka Pieseň o Slovensku, jeden vtedajší kritik mi povedal - mne sa vaša kniha nepáči, lebo tam nemáte nič, čo dvíha Slovákovi hrdosť, trebárs priehrada na Orave. Čo má znamenať táto vaša fotografia jesenného listu? Ja som mu vtedy povedal: Boli ste niekedy v Kanade? Ja som tam bol na jeseň. Ležal som tam pri krásnom jazere, ovoňal som tam jesenný list a nič som necítil. Ale doma, keď ovoniam jesenný list, to je môj list. Idem určitými miestami, ktoré mám rád, trebárs v Kôprovej doline, a som zvedavý, či ten veľký kameň, ktorý som už mnohokrát fotil, či je tam. A on je tam vždy. Pri každom mojom návrate. Aj to je pocit domova."
# Máte vo svojom okolí niekoho, koho vediete po fotografickej stránke?
"Viackrát som sa ponúkol už dávnejšie aj v Prahe na FAMU, aj tu v Bratislave, že veľmi rád a bez finančnej odmeny budem pracovať s mladými. Nie im prednášať, ale hovoriť s nimi o veciach, ktoré ich zaujímajú a aj o vlastných skúsenostiach. Nejako to zostalo bez ohlasu. Mladých treba učiť filozofii fotografovania. Fotografia je reč, ktorou sa vyjadrujem. Dakedy mám dojem, že u nás, ale i v Čechách sa viac vychovávajú fotografi v zmysle výstavných fotografov."
# To je na prekážku?
"Preboha, vôbec nie! Ibaže pre mňa bude vždy meradlom, či sa fotograf, ktorý ide do sveta, dokáže fotografovaním aj uživiť. Ako sa spisovateľ musí uživiť písaním. Samozrejme, sú i takí fotografi, čo predávajú svoje práce ako klasické výtvarné diela. No je ich veľmi málo. Vo svete od nás azda len Saudek. Vážim si ich."
# Existuje podľa vás cirkulovanie fotografických podnetov medzi svetom a Slovenskom?
"Veľmi záslužnú prácu na tomto poli robia pani Csáderová a Dr. Macek organizovaním dnes už známeho Mesiaca fotografie nielen v Bratislave, ale i na celom Slovensku. Sú tu už viaceré galérie, ktoré vystavujú fotografiu, najmä Francúzsky inštitút v Bratislave, kde sa pravidelne predstavujú významní francúzski fotografi."
# Do akej miery potrebujete aj vnútorne poznať človeka, ktorého zachytávate?
"Je príjemné spoznať podstatu osobnosti a prostredie, v ktorom žije. Ja ako profesionál mám svoj prístup - typizujem človeka, zachytávam ho tak, ako ho vidím ja. Začal som s tým už pred rokmi. Samozrejme, snažím sa byť o človeku vopred informovaný, podobne o krajine, kam idem robiť reportáž. Teraz napríklad dokončujem knižku o Alžbete Báthoryovej-Nádasdyovej, krvavej čachtickej panej. Pracujem na tom piaty rok. Za ten čas som prešiel pár tisíc kilometrov autom v Maďarsku, Rumunsku, Rakúsku a Slovensku. Fotím krajinu, hrady a dokumenty staré neraz aj tristo rokov. Myslím, že to bude celkom nový prístup k tejto dramatickej téme. Iba pred Vianocami som zistil zo starých kníh, že starí rodičia grófa Nádasdyho, manžela čachtickej panej, sú pochovaní v dnešnom Lockenhause v Rakúsku. Strávil som tam dve hodiny v krypte kostola, keď mi napadlo, či na mňa kostolníčka nezabudla. Ak ma zavrela, budem najbližších sto rokov klopať na dvere krypty, až kým ma nevypustia! Aj také myšlienky niekedy človeku zídu na um..."
