Ešte do druhej polovice tohto storočia pretrvával paternalistický model vzťahu medzi zdravotníkom a pacientom, podľa ktorého bol len profesionál spôsobilý rozhodovať o pacientovi. Lekára brali pacienti ako rodiča, ktorý ochraňoval často nevedomého či ustráchaného pacienta, pričom relatívne málo vzdelaným pacientom takýto model vzťahu vyhovoval. Hoci od polovice 50. rokov sa situácia vo vzťahu lekár - pacient prudko zmenila, u našich občanov pretrváva stále pocit, že štát má zodpovednosť za jeho zdravie. Na druhej strane len málo pacientov pozná svoje práva. "V bežnom živote sa o práva pacientov nezaujímame, malo by však byť v záujme nemocníc, aby pacienta pri prijatí do nemocnice oboznámili s jeho právami," tvrdí RNDr. Patrícia Bohačiaková z Asociácie nemocníc Slovenska, v ktorej pracovná skupina vypracovala tzv. chartu práv pacientov. Návrh charty, ktorý predkladá Asociácia nemocníc, pripomienkovali stavovské zdravotnícke a humanitné organizácie. "Práva pacientov sú etickým kódexom, ktoré dopĺňajú etické kódexy stavovských komôr. Ich dodržiavanie je limitované spoločenskou dohodou, že človek na oboch póloch vzťahu lekár - pacient ostane človekom. Cieľom návrhu práv pacientov nie je vyvolávať konflikty medzi zdravotníkmi a pacientmi, ale naopak, maximálne sa im vyhnúť, lekár sa musí naučiť komunikovať s pacientom," vraví RNDr. Bohačiaková. Uplatniť práva pacientov znamená pomôcť človeku odkázanému na pomoc zdravotníkov. Aká však bude ich pomoc, keď finančné zabezpečenie slovenského zdravotníctva stále nie je dostatočné? Neostanú práva pacientov len nedosiahnuteľnou chimérou? kladú si zároveň skeptickú otázku tvorcovia návrhu charty práv pacientov. Už len taká maličkosť, ako je nárok pacienta na nemocničné pyžamo, je v niektorých nemocniciach neprekonateľným problémom, lebo nemocnice nemajú vyrovnaný dlh z minulého, dokonca ani predminulého roka.

Autor: uj