Hoci Slovensko nemá jasne zadefinované základné princípy svojej zahraničnej politiky, určité trendy a tendencie sa v nej predsa len prejavujú. Problematické však je, že kým napríklad piliere zahraničnej politiky Maďarska sa navzájom dopĺňajú, skryté "piliere" zahraničnej politiky SR sú viac alebo menej v rozpore s jej najdôležitejším verejne deklarovaným cieľom - integráciou do západoeurópskych a transatlantických štruktúr.
Typickým príkladom je snaha o dobré vzťahy s Ruskom. Na snahe o dobré vzťahy s ktoroukoľvek krajinou, nech by to bolo hoci i vzdialené Thajsko, nie je samo osebe nič zlé. Ťažkosti vznikajú, keď sa táto snaha chápe ako vyvažovanie prozápadnej orientácie. Ide tu o pozostatok z tzv. "teórie mostov", ku ktorej sa síce dnes už otvorene hlási málokto, ale jej vplyv na slovenskú politiku stále pretrváva.
Druhým kvázipilierom slovenskej zahraničnej politiky je nedôvera voči Maďarsku, ktorá sa prejavuje slovensko-maďarskými konfliktmi na medzinárodnej scéne (Gabčíkovo, menšinová problematika), ale občas aj pokusmi o vytvorenie akejsi protimaďarskej aliancie, zloženej zo susedov Maďarska. Aj táto tendencia má svoj historický predobraz v medzivojnovej Malej dohode.
Ani jedna z týchto tendencií nemôže byť verejne uznaná za pilier porovnateľný so západnými ašpiráciami SR, pretože by to práve tieto ašpirácie ohrozovalo. Pod povrchom skrývané tendencie však naďalej prežívajú a ovplyvňujú zahraničnú politiku SR i vystupovanie politických subjektov. A nielen koaličných - v umiernenejšej a uhladenejšej forme možno tieto relikty minulosti vystopovať aj v politike veľkej časti opozičných strán. A to je po celkovej bezkoncepčnosti našej zahraničnej politiky ďalší z jej kameňov úrazu.
