Svojím obsahom, hĺbkou myšlienok a filozofiou ukrytou do nevinných viet a zdanlivo jednoduchých dialógov je Malý princ Antoina de Saint-Exupéryho nositeľom posolstva, ktoré sa týka predovšetkým nás, dospelých. O tom, že toto posolstvo dodnes nestratilo na aktuálnosti, svedčí nielen záujem čitateľov, ale i rôzne snahy tvorcov transformovať ho do iných sfér umenia. Pustiť sa do spracovania takéhoto náročného diela predpokladá (okrem talentu a veľkej dávky odvahy) pochopiť a uvedomiť si, že každé slovo a veta v tejto knihe sú dôležité, majú súvislosť a nadväznosť. Mnohé veci dostávajú zmysel a vysvetlenie až dodatočne, na iných miestach knihy. Ak chceme toto dielo prezentovať filmovo či divadelne, vyžaduje si to navyše zmysel pre dramatickú výstavbu. A tu môže neskúsený tvorca naraziť na problém, ak si neuvedomí, že samotný dej tejto knihy je v podstate druhoradý. Dôležitá je práve filozofia, ktorú v nej treba hľadať.

Aby bol Malý princ pochopený, nestačí ho len poznať. Treba o ňom predovšetkým veľa rozmýšľať. Zdá sa však, že choreograf Libor Vaculík, ktorý sa ambiciózne podujal na filmové spracovanie, nielenže o ňom veľa nerozmýšľal (a ak áno, tak ho pravdepodobne nepochopil), ale ho sotva pozná. Dôkazom sú absurdné dialógy, nelogické súvislosti a často zbytočné vety, ktorých bolo v Malom veľkom princovi neúrekom. Keď sa povie fantazijné spracovanie, obyčajne sa tým myslí tvorivý prístup zo strany autora a prínos čohosi nového. V prípade Vaculíka bolo týmto novým prvkom rozbitie vnútornej integrity diela. A tak sa pýtam: Do akej miery je označenie "hudobno-tanečná dramatická fantázia" dostatočným alibi na povrchnosť, neschopnosť uchopiť dielo alebo zájsť až tak ďaleko, aby boli samoúčelne prekrucované základné pointy?

Vaculíkov Malý veľký princ je pochopiteľný pre tých, ktorí dokonale poznajú Malého princa, no sotva nimi akceptovateľný. A na tých, ktorí príbeh poznajú len povrchne, vrhá dojem "umeleckého mišmašu". Ani výber hudby nebol vhodný. Chronicky známe diela (Debussy: Svit luny z Bergamskej suity, Faunovo popoludnie, Ravel: Pavana pre mŕtvu infantku...) pôsobili v spojení s príbehom rušivo, zavádzali a asociovali obrazy vzdialené pôvodnému príbehu i vizuálnej zložke. Príkladom je použitie Ravelovho Bolera v scéne uštipnutia hadom, ktoré zosmiešnilo situáciu a pôsobilo vyslovene cirkusovo.

Je vôbec možné spracovať Malého princa tak, aby to neubralo na jeho hodnote? Určite áno, i keď kniha je pre filozofiu tohto diela najprijateľnejšou formou. Len treba s týmto materiálom narábať veľmi opatrne. Môže sa totiž veľmi ľahko stať, že pôvodne hlboké myšlienky sa v necitlivých rukách zmenia na prázdne a ničnehovoriace frázy.

Autor: REGINA REGENBOGEN