vi Santosovi v čele parlamentu tak bol do čela republiky zvolený opäť socialista - bývalý lisabonský starosta Jorge Sampaio. Od zvrhnutia diktatúry v roku 1974 mal totiž prezidentský úrad charakter protiváhy k vláde, a preto bol prezident, až do nedeľňajších volieb, pravidelne inej politickej orientácie ako vládnuca strana v krajine. Výsledok prezidentských volieb však zďaleka nie je voľbou proti tradícii...
V Portugalsku sa v inej podobe ako v ostatných členských krajinách EÚ a vzhľadom na diktátorskú históriu v príbuznej podobe ako v transformujúcich sa postkomunistických krajinách prejavuje značná nervozita. Nervozita z drastických úsporných opatrení, ktoré čakajú tak Portugalsko, ako i všetky členské krajiny EÚ okrem Luxemburska pri plnení kritérií na vstup do európskej menovej únie. Na ich naplnenie majú len dva roky, kedže prvá fáza menovej únie odštartuje už 1. januára 1999. Portugalsko nespĺňa ani kritérium miery inflácie, ani rozpočtového deficitu, ani zadĺženosti. Portugalci tak volili menšie zlo a realizáciu drastických opatrení sa rozhodli zveriť do rúk súcitnejšej ľavici ako centristicko-pravicovému kandidátovi, bývalému premiérovi Cavaco Silvovi. Tomu Cavaco Silvovi, ktorému nepochybne patrí ocenenie za stabilizáciu Portugalska, ale i výhrady najväčšej portugalskej odborovej ústredne CGTP proti tvrdým hospodárskym opatreniam, ktoré údajne viedli k bankrotom tisícky podnikov a narušeniu súdržnosti odborov.
Prezidentské voľby teda rozhodli o tom, že Portugalsko nateraz bude ťahať socialistická trojka. Sociálny demokrat a porazený Cavaco Silva v tejto súvislosti krajine predpovedal "ružové nebezpečie, ktoré neprinesie nič dobré" a dvaja ľavicový kandidáti sa v prospech socialistu Sampaioa vzdali kandidatúry so slovami, že "zvolenie socialistu Sampaioa je dôležité, aby socialistická vláda premiéra Guterresa mohla krajine vládnuť bez prekážok."
