h sa môže stať naozaj všetko, jeho slovo má totiž poetickú vôňu a príchuť nezakaleného tajomstva. Odkrýva neviditeľné, akoby povedal duchovný spriaznenec Paul Klee, ktorý kedysi predmaľovával Dušekove sny: orientálnu Strechu domu, zahĺbené Oči a zrak, bližšie nedefinovanú Polohu pri srdci, ružový Kalendár, neznesiteľne Milosrdný čas, lodný Kufor na sny - a to všetko v pravidelne dávkovaných Dúškoch... Dušan Dušek sníva svoje príbehy obrazov tak, že ich maľuje písaním: Žlté svetlo sa ukladá / na listy. / Aj keď slnko zapadne, / vidíme ho / tmavou bránou / noci. - maľuje vo svojej druhej básnickej zbierke Príbeh bez príbehu spisovateľ. "Moje básne sú textmi okamihov," povedal mi pred časom Dušek. "V próze hľadám epickú nitku a všetky okamihy na ňu navliekam ako korálky." V týchto dňoch je tých korálok na Dušekovom krku presne päťdesiat. Sú v mori miliónov okamihov, poskladaných zo sklíčok zamyslení, nálad, dotykov. Mozaika intímneho príbehu duše, kde hluk vonkajšieho sveta počuť len ako slabú ozvenu. Literatúra ako prostriedok ľudskej komunikácie. S vytrvalou vierou, že nikdy neutíchne... veď kufor na sny nie je ešte ani zďaleka plný.
Autor: pet
