A akoby hovoril i nám. Často sa nám zdá, že rozorvanosť dnešných dní je výsledkom nielen našich vlastných rozhodnutí. Že je ťažkým dedičstvom toho, čo tu bolo. Akoby sme niesli bremeno omylov i za našich predkov. A mnohí aj radi hovoria: "Je to osud, s ktorým nič nenarobíme." V skutočnosti je to však iba pohodlná výhovorka. Veľký muž Starého zákona k citovanému výroku prikladá i svoju víziu sveta. Sveta, v ktorom tento výrok prestane platiť. Víziu novej spoločnosti, v ktorej stŕpnu zuby iba tomu, kto sám zje kyslé ovocie. Je to veľké proroctvo o osobnej zodpovednosti človeka. "Zákon svoj dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca." (Jer. 31, 27-34)
V tomto roku to bude už sedem rokov, čo odišla stará generácia boľševickej politiky. Nastúpila nová, ponovembrová generácia. Ľudí rozličných, plných ideálov, ale i takých, čo vycítili šancu, ktorá sa im v spiacom komunistickom kráľovstve nenaskytla. Prišli vtedy s prísľubom slobody a lepšieho života pre všetok ľud.
Rokmi však slovo sloboda akoby strácalo svoju príťažlivosť. Ponovembrová generácia vodcov nedokázala v ľuďoch, iba pomaly sa prebúdzajúcich z dlhoročného politického spánku, prebudiť radosť a hrdosť človeka, ktorý dosiahol vek dospelosti. Človeka, ktorý zrazu sám rozhoduje o svojom živote.
Naopak, mámivejšie zneli slová tých, ktorí sľubovali život bez osobnej zodpovednosti. Slová, ktoré v mysliach ľudí vytvárali ilúziu o možnosti návratu do veku detskej bezstarostnosti. Títo zvestovatelia duchovnej pohodlnosti dnes na Slovensku oživujú staré mechanizmy ovládania a panského usporiadania spoločnosti. Nie je to nič nového. Tak ako to kedysi spupne robila uhorská šľachta i to, čo tu dnes vidíme, je moc, ktorá pyšne stavia na obdiv, že ona nepotrebuje druhú signálnu sústavu. A nesmieme si zavierať oči: Ľudia si na ňu vcelku zvykajú.
Pravda, je tu i opozícia. Áno, vždy bolo dobre, ak i v minulosti jestvoval dvorný klaun, ktorý si mohol dovoliť povedať občas i to, čo sa ostatní neodvážili. Ak to prehnal, kráľ mu príležitostne nechal zraziť hlavu. A okrem klauna čas od času povstávali i proroci, čo neohrozene dokázali vmietnuť tvrdú pravdu do očú panovníka i ľudu. Tých však spravidla kameňovali.
Naopak, mámivejšie zneli slová tých, ktorí sľubovali život bez osobnej zodpovednosti. Slová, ktoré v mysliach ľudí vytvárali ilúziu o možnosti návratu do veku detskej bezstarostnosti. Títo zvestovatelia duchovnej pohodlnosti dnes na Slovensku oživujú staré mechanizmy ovládania a panského usporiadania spoločnosti.
Zdá sa, akoby politické karty na Slovensku boli nadlho rozdané. Základné proporcie z volieb v rokoch 1992 i 1994 zostávajú nezmenené. Ani prieskumy verejnej mienky nesignalizujú nič nového. Je tu veľká panská strana, hnutie akoby z vôle ľudu poverené vládnuť, a potom kdesi pri jeho nohách sa plancú percentá všetkých ostatných strán. Zmieriť sa s tým, tešiť sa, že situácia je "stabilizovaná", či dokonca z občasného vzrastu o percento, ktoré nepresahuje tzv. štatistickú chybu, je skôr znakom rezignácie než signálom reálnej politickej vôle, s ktorou treba na Slovensku rátať. Je znakom zmierenia sa s rolou toho, kto sa vzdal úsilia podieľať sa na zodpovednosti za rozhodnutia o našej krajine a v mene svojej pravdy mu postačuje úloha proroka či klauna, ktorý bude odhaľovať každú chybu panovníka.
Ak má však naša krajina obstáť, nesmie sa stať azylom pre tých, čo zastali vo vývoji. Ľudstvo sa krok za krokom stáva dospelejším. Rozširujú sa možnosti, ale zároveň zodpovednosť za rozhodnutia sa stáva otázkou prežitia.
Tu kdesi sa ukrýva naša skutočná slabosť. Dá sa s tým žiť. Veď naši predkovia napokon po stáročia takmer mlčky akceptovali rozdelenie spoločnosti na tých, čo vládnu, a na ovládaných.
Ak má však naša krajina obstáť, nesmie sa stať azylom pre tých, čo zastali vo vývoji. Ľudstvo sa krok za krokom stáva dospelejším. Rozširujú sa možnosti, ale zároveň zodpovednosť za rozhodnutia sa stáva otázkou prežitia. Slovensko si preto dnes nemôže voľne vyberať. Nemôže bezstarostne rozhodovať medzi návratom do doby pánov a ovládaných a medzi slobodnou spoločnosťou. Alternatívy takejto voľby nie sú rovnocenné. Cesta slobody je ťažšia a namáhavejšia. Vyžaduje si neustále sa učiť a najmä niesť riziko zodpovednosti. A navyše, úspech v nej nie je vopred zaručený. Ale iba ona je cestou dospelosti. Cestou, v ktorej sa rodia veľké osobnosti a veľké národy. Len na nej odovzdáme ľudstvu, ktorého sme súčasťou, to, čo ho obohatí ako náš spoločný zisk. Tá druhá alternatíva je cestou rozkladu. Je to cesta veľkých slov, slávností a veľkých gest, ale v konečnom dôsledku cesta nemohúcnosti. Sme na tom, ako hovorí náš básnik Milan Rúfus: "Ubudlo priestoru. / I čas si šepká: udri! / Pritvrdlo to na človekovom nebi. / Už nemá na voľbu. / Už môže byť len múdry / - alebo nebyť."
Poslanie opozičného myslenia a opozičnej politiky je preto dnes na Slovensku oveľa vážnejšie, než iba poukazovať na prešľapy vlády. Musí prelomiť reťaze dnešnej stability. Treba rozdúchať oheň nového zanietenia. Moderná opozícia nesmie byť dvorným klaunom ani prorokom. Nesmie byť plačúcim zvestovateľom apokalyptických správ. Opozícia - a najmä dnes u nás - musí ukazovať východisko, ktorému budú ľudia rozumieť a v ktoré budú môcť reálne dúfať! Musí neustále siahať po zodpovednosti za stav vecí verejných. Preto treba prekonať jej nezmyselnú rozdrobenosť. Treba si ujasniť, kto je v tomto zápase skutočným spojencom a kto nepriateľom. A to bez pýchy proroka alebo sarkastického úškľabku klauna. Treba stále zdôrazňovať jasnú odpoveď na otázku širšieho začlenenia a postavenia našej krajiny v Európe a vo svete. Treba, aby sme hlbšie načreli i do duchovných zdrojov tejto doby. To sú otázky živé na Slovensku dnes, tak ako i veľmi praktické problémy sociálneho postavenia, obrany slabých a nemohúcich, otázky utvárania a fungovania politických organizácií a úloha osobností.
To je povolanie pre tých, čo chcú venovať svoje sily a um zápasu o skutočnú slobodu budúcich generácií Sloveniek a Slovákov. Je to zápas s minulosťou o budúcnosť. Ale iba ak sa s vrúcnym srdcom do neho pustíme, môžeme realisticky veriť, že prastarý Jeremiášov sen sa naplní i u nás a príde čas, keď i Slovensku svitne skutočne nový rok.
Autor: IVAN ŠIMKO, poslanec NR SR
