Tretí rok nezávislej Slovenskej republiky bol bohatý na jej zahraničnopolitické aktivity. Nástup novej vlády na čele s Vladimírom Mečiarom priniesol na vnútropolitickú scénu Slovenska mnohé nové javy, ktoré mali priamy dosah na postavenie našej vlasti v medzinárodnom živote. Vo väčšine prípadov to bol dosah negatívny.

Programové vyhlásenie vlády v pasáži o zahraničnej politike správne určilo priority a vlastne potvrdilo kontinuitu našej zahraničnej politiky. Integrácia do európskych a transatlantických štruktúr, rozvoj dobrých a vzájomne výhodných vzťahov s jednotlivými partnerskými krajinami, efektívnejšia propagácia Slovenska a dôraz na aktívnejšie pôsobenie slovenských veľvyslanectiev v zahraničí v projektoch hospodárskej spolupráce - to boli hlavné úlohy pre našu zahraničnú službu.

Dnes, keď sa pozeráme späť na celý uplynulý rok, možno konštatovať, že Slovensko je teraz každopádne výraznejšie viditeľné na svetovej a hlavne európskej politickej scéne. Neznamená to však - bohužiaľ - že ten obraz, ktorý je tam vnímaný, je vždy pozitívny. Niektoré kroky slovenskej vlády svet zaznamenal s uznaním. Nebolo ich mnoho. Ale podpis Zmluvy o dobrých susedských vzťahoch a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou v rámci konferencie o Pakte stability v Európe v Paríži dňa 19. marca 1995 priniesol mnohé kladné ohlasy a pozitívne body pre Slovensko a aj pre slovenského premiéra. Je len škoda, že takto získaný kredit sa nezúročil viac, pretože Zmluva nebola do konca roku ratifikovaná v Národnej rade Slovenskej republiky. Vinu na tom nesie jednoznačne vláda, ktorá v procese ratifikácie nezvolila správny postup.

Ďalším pozitívnym krokom v oblasti zahraničnej politiky bolo odovzdanie oficiálnej prihlášky za člena Európskej únie na jej júnovej konferencii v Cannes. Slovensko sa teda aktívne zapája do štruktúrovaného dialógu v rámci Európskej únie. Podobne aktivity v rámci približovania Slovenska do únie pokračujú v intenzívnom tempe. Aj vznik spoločného parlamentného výboru NR SR a Európskeho parlamentu by mal v budúcnosti priaznivo vplývať na tento proces.

Účasť Slovenska v projekte Partnerstvo za mier pokračovala úspešne a príslušníci našich ozbrojených síl sa podieľali na viacerých vojenských cvičeniach s armádami členských štátov NATO. Slúži im ku cti, že plne obstáli a dokázali dobré profesionálne kvality.

Aj v ďalších medzinárodných organizáciách si Slovensko počína celkom dobre. Napríklad v rámci Stredoeurópskeho združenia voľného obchodu (CEFTA). Tu budeme môcť našu aktivitu ešte viac posilniť v roku 1996, keď sa staneme predsedníckou krajinou organizácie. Dobré sú výsledky pôsobenia našich vojakov v rámci mierovej operácie OSN na území bývalej Juhoslávie. Pokrok sa dosiahol aj na ceste k vstupu do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Treba však realisticky poznamenať, že v týchto oblastiach ide skôr o rutinné aktivity, ktoré vyplývajú z vývoja medzinárodnej situácie a ťažko ich možno charakterizovať ako úspechy slovenskej vlády.

Pri rozvoji bilaterálnych vzťahov s krajinami jednotlivých regiónov sveta sa dosiahli výsledky rôznorodé. Kým s niektorými sa podarilo naštartovať dobrú spoluprácu, s inými to také úspešné nebolo. So susednými štátmi sa darilo udržiavať vzťahy na dobrej úrovni. V relácii s Českou republikou došlo po dlhom odklade nakoniec k stretnutiu premiérov Mečiara a Klausa a nadviazaniu nutného politického dialógu na tejto úrovni. Jeho výsledky sú však skromné a ďaleko zaostávajú za očakávaniami, ktoré sa do týchto stretnutí vkladali. S ostatnými susedmi sa vzťahy rozvíjajú bez väčších problémov. Z hľadiska perspektívneho bude dôležité dokončiť proces ratifikácie zmluvy s Maďarskom a zabezpečiť jej realizáciu tak, aby bola pre rozvoj budúcej spolupráce prínosom. Vo vzťahoch s vyspelými krajinami západnej Európy a sveta nebolo snaženie slovenskej vlády vždy korunované úspechmi. Aj keď sa darilo udržiavať určitý politický dialóg a vzájomnú spoluprácu, mnohé krajiny boli voči nám zdržanlivé a rezervované. Výsledkom tejto rezervovanosti je okrem iného aj veľmi slabý prílev zahraničného kapitálu a investícií na Slovensko. V porovnaní napríklad s Českou republikou, Maďarskom či Poľskom Slovensko v tomto smere zaostáva výrazne.

Bez ohľadu na snahu a proklamované úsilie slovenskej vlády o jej jasnom zameraní na európsku integráciu jej politika nie je v zahraničí vždy akceptovaná. Ba čo viac. Nielenže nie je akceptovaná, ale štáty Európskej únie a Spojených štátov vykonali u nej demarš, ktorého cieľom bolo vyjadrenie určitého znepokojenia nad niektorými javmi na politickej scéne. Podobné obavy obsahovala aj rezolúcia, ktorú prijal Európsky parlament. Spoločným menovateľom všetkých týchto krokov, ktoré naša vláda tvrdohlavo odmietala, bolo konštatovanie, že slovenská vláda sa v niektorých oblastiach správa v rozpore s pravidlami tých organizácií, o členstvo v ktorých sa usiluje. A ak si chce zachovať šance na prijatie za člena, musí svoje správanie zmeniť. To, čo zahraniční partneri vyčítali vládnej koalícii, je nedôstojné zachádzanie s opozíciou, udržiavanie napätia vo vzťahoch s prezidentom, netransparentná privatizácia a pomalá ekonomická transformácia. Argumenty, ktorými vláda oponovala, boli nepresvedčivé. Tvrdenie o tom, že nemala možnosť rokovať o týchto otázkach s autormi spomínaných dokumentov, ktorí vraj skôr počúvali viac opozíciu a novinárov, neobstojí podľa nijakých kritérií. Veď príležitosti na vedenie dialógu v zahraničí boli viac ako početné. Dnešná slovenská vláda zrejme prekonala všetky doterajšie rekordy v uskutočnených zahraničných cestách. Problém je jediný - že v rokovaniach s partnermi ich nedokázala presvedčiť o svojej pravde.

Rezervovanosť zahraničia voči Slovensku sa prejavila aj vo frekvencii a hlavne na úrovni zahraničných návštev u nás. Okrem veľmi úspešnej návštevy pápeža Jána Pavla II. nebol u nás nijaký ďalší najvyšší predstaviteľ štátu. A to je konštatovanie negatívne. Návštevy na nižších úrovniach na Slovensku boli, ale nie v takom počte, aký by sme radi videli a aký je pre dnešný celkový rozvoj medzinárodného života typický.

Negatívne sa pri plnení zahraničnopolitických úloh prejavili odlišné stanoviská strán - členov vládnej koalície - v niektorých zásadných otázkach. Stačí spomenúť napríklad členstvo v NATO. Vyhlásenia koaličných partnerov HZDS vo vláde o preferovaní neutrality pred členstvom v Severoatlantickej aliancii sú škodlivé a sťažujú naše postavenie.

Niekedy zahraničie s určitým nepochopením sledovalo prílišnú aktivitu našej vlády vo vzťahu k Rusku. Tu však kvôli objektivite treba povedať, že ekonomická spolupráca s Ruskom je pre Slovensko výhodná a netreba vidieť za ňou niečo zlovestného. V oblasti politickej by však naša vláda mala jasnejšie prezentovať ruskej strane, že naše rozhodnutie stať sa plnoprávnym členom NATO je definitívne a nezmení sa ani v dôsledku negatívneho postoja Moskvy. Slovenská vláda si bude musieť uvedomiť, že rozvoj vzťahov s Ruskom treba viesť v súlade s našimi záujmami, rozhodne však nie ako alternatívu nášho zapojenia sa do Európskej únie. A túto skutočnosť bude musieť vedieť vysvetliť členom EÚ a NATO.

Ak teda máme na konci roka hodnotiť výsledky, ktoré dosiahla vláda, dá sa povedať, že sú skromné. Problémy, ktoré vznikali pri plnení týchto úloh, sme si vo veľkej miere vyrobili my sami. Je už naozaj na čase zmeniť optiku nazerania na príčiny, pre ktoré zahraničie s nami nespolupracuje naplno. Tieto príčiny treba hľadať u nás doma, v prílišnom autoritatívnom riadení spoločnosti zo strany vládnej koalície. Vo svete nemáme nepriateľov, ktorí by nám chceli škodiť. Cesta do európskych organizácií vedie iba cez dôslednú realizáciu demokratických princípov pri organizácii a fungovaní celej spoločnosti. V tejto oblasti bolo na politiku slovenskej vlády najviac výčitiek. Ak má Slovensko v budúcnosti pokračovať na tej ceste, ktorú sme si vytýčili, teda návrat do rodiny demokratických európskych štátov, potom tieto princípy musí každá vláda dodržiavať. Ak to tak nebude, ponesie zodpovednosť za všetky problémy, ktoré môžu z toho vyplynúť.

Uplynulý rok ukázal, čo nám pri plnení zahraničnopolitických úloh chýba. Je to väčšia koordinovanosť medzi prezidentom, vládou a Národnou radou Slovenskej republiky. Tu sú ešte veľké rezervy. Lebo aj keď ministerstvo zahraničných vecí je orgánom, ktorý je vo vláde zodpovedný za realizáciu zahraničnej politiky, logicky sa na nej podieľajú aj ďalšie spomenuté inštitúcie. A práve nie dobré vzťahy medzi nimi, spôsobené snahami vládnej koalície o odstránenie prezidenta z jeho úradu, znemožnili takúto koordináciu.

Z pohľadu na činnosť ministerstva zahraničných vecí je zrejmé, že plnilo bežné, často náročné úlohy v neľahkých podmienkach. Zásadnejšie rozhodnutia sa na minsterstve zahraničia neprijímajú. Tie si ponecháva vo vlastnej kompetencii sám premiér a realizuje ich potom ministerstvo. Na ministerstve samotnom nefungujú dobre odbory, ktoré by mali prezentovať jeho prácu. Ani styk s novinármi a rýchle reakcie na dôležité udalosti vo svete nie sú silnou stránkou činnosti tohto rezortu. Pracuje v ňom už slušný počet profesionálnych dobrých pracovníkov, ale žiadala by sa koncepčnejšia personálna práca. Aj vedenie ministerstva by malo kompaktnejšie riadiť jeho činnosť.

V súčasnej etape vývoja Slovenska je zahraničná politika jednou z jeho najvyšších priorít. Ukázal to aj rok, ktorý sa práve skončil. Dokumentoval, že naše postavenie vo svete bude také, ako sa oň my sami zaslúžime.

Autor: EDUARD KUKAN (člen zahraničného výboru