e programy. Bol to nápad Jula Satinského, že sme ich nazvali Bumerang. Neviem, či to Julo tak myslel, ale nápad to bol prorocký. Bumerangy - vyrobili sme ich asi šesť - sa, presne podľa tradície, vrátili rovno na našu hlavu a stali sa "dôkazom" našej nekalej kontrarevolučnej činnosti, podrývajúcej nezadržateľne postupujúcu konsolidáciu. Lenže nás to neodradilo, a keď sme asi po desiatich rokoch dostali príležitosť v rozhlase (spolu s Janovicom a Filipom), opäť sme sa rozhodli pre názov Bumerang. A opäť sa to skončilo fiaskom. Jedného dňa nám povedali, že v scénkach, ktoré sme písali, musia byť okrem nás s Julom ešte najmenej dvaja ďalší, aby sme tam neboli sami a že scénky nesmieme písať my, ale niekto tretí, bezúhonný. Navrhli Janovica, ktorý sa urazil, že ho považujú za bezúhonného a napísal protestný list na ÚV KSS (pre nezasvätených - Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska), v ktorom odsúdil našu diskrimináciu. Odpísali mu, aby sa obrátil na VĽK (pre nezasvätených - Výbor ľudovej kontroly) čo znamenalo to isté, ako keby mu boli povedali, že sa má ísť sťažovať na lampáreň. A tak skončili Bumerangy po druhý raz. Lenže bumerang je neúnavný a vracia sa znova, tentoraz vo forme časopisu, a tak mi neostáva nič iné, len držať palce. Čo sa nepodarilo Janovicovi, možno sa podarí Vicovi.