Spevohra Novej scény Bratislava # Gejza Dusík - Pavol Braxatoris: Hrnčiarsky bál # Réžia: Miroslav Fischer # Scéna: Miloš Pietor # Kostýmy: Naďa Šimunová # Zbormajster: Kristián Seidman # Choreografia: Ján Blaho # Účinkujú: M. Eliášová, J. Frličková, G. Švercelová, E. Horná,
J. Peter, J. Benedik, K. Čálik, L. Miškovič, I. Rymarenko
Už bývalý riaditeľ Novej scény Ľubo Roman si uvedomil, že muzikálmi je bratislavský divadelný trh na istý čas nasýtený. V minulej sezóne odštartoval návrat k operete, aby dosiahol rovnováhu v ponuke obidvoch žánrov hudobno-zábavného divadla. Nemožno však zabudnúť, že práve atraktívna podoba muzikálových projektov z dielne Jozefa Bednárika revitalizovala dianie v súbore, zmietajúcom sa v dlhodobej kríze. Nová inscenácia Dusíkovho Hrnčiarskeho bálu teda vôbec nie je víťazným prelomením nadvlády muzikálu, ale logickým pokračovaním koncepcie Ľuba Romana.
Otázka dňa teda neznie, či opereta, alebo muzikál, ale ako na vec. Ťažko predpokladať, akú podobu by Dusíkov evergreen získal v rukách odlišného inscenačného tímu. Ten, ktorý si objednal Dušan Jarjabek, Hrnčiarskemu bálu veľmi nepomohol. Pomoc nepotrebuje hudba; tá sa i dnes javí ako melodicky a rytmicky svieža, inštrumentačne nápaditá, teda nadčasová. S textovou stránkou sa dnešný divák zmieri ťažšie. Naivný žánrový obrázok s prvoplánovou moralitou sotva dakoho dojme. Nová scéna sa prostredníctvom réžie Miroslava Fischera vyhla akýmkoľvek rizikám (hrozí azda iba to, že si sem-tam ktosi zdriemne) a zvolila si cestu najľahšieho odporu. Pomyslela si, že v hľadisku sedí premiérové publikum z roku 1956, a oslovila ho asi takými inscenačnými prostriedkami, aké sa v tom čase nosili. V duchu akéhosi insitného realizmu sa teda odvíjal celý príbeh, postavený na scéne Miloša Pietora a oblečený do kostýmov Nade Šimunovej. Hudobné naštudovanie Zdenka Macháčka bolo slušné, v orchestri a najmä v zbore však narážalo na umelecké limity kolektívov. Premiérové spevácke obsadenie (v alternáciách sa objavilo viacero nových mien) iba potvrdilo názor, že spevohra NS čaká na generačnú posilu. Okrem hosťujúceho Juraja Petra z Opery SND v role Floriša sa v mladých postavách nikomu nepodarilo skĺbiť hlasové, typové a herecké danosti do presvedčivej jednoty. No vari najžalostnejším gýčom bola rola Serafíny v naštudovaní Gréty Švercelovej. V bulletine sa perom riaditeľa divadla spomínajú vzostupy a pády inštitúcie, ktorú práve riadi. Rád by som veril, že Hrnčiarsky bál nie je predzvesťou smerovania do ríše konvencie a nudy.
Autor: PAVEL UNGER
