r vytvoril. Deväť z nich, plus Pastorale a v závere Fantázia a fúga g mol tvorili náplň bachovského koncertu nášho organistu Ivana Sokola 1. decembra v príjemnom prostredí evanjelického kostola. Ťažko si viem predstaviť medzi slovenskými organistami povolanejšieho vykladača Bachovej hudby, než je práve Ivan Sokol: veď realizoval monumentálny projekt - kompletnú nahrávku skladateľovho organového diela. Sokol zjavne našiel odpoveď na otázku, trápiacu obvykle interpretov tejto hudby - či jej podanie má byť archaizujúce, alebo využívať naplno prostriedky, ponúkané modernými nástrojmi, tak odlišnými od organov Bachovej doby. Sokol našiel riešenie kdesi uprostred, v nevyhnutnom kompromise medzi historickým a moderným pohľadom. Podstatný v jeho hre je fakt, že maximálne približuje Bachovu hudbu dnešnému poslucháčovi a nerobí z nej muzeálny exponát, pričom nestiera jej určitú dobovú patinu. Striedma, ale pritom nápaditá a farebne bohatá registrácia v Sokolovom poňatí Bacha je jeho podstatným prínosom, popri samozrejmom rešpektovaní všetkých ostatných reprodukčných prvkov.

Hoci by sme ťažko hľadali obsahové paralely medzi hudbou J. S. Bacha a veršami Milana Rúfusa, treba priznať, že koexistencia hudby a poézie je vždy veľmi inšpiratívna a svojím spôsobom sa oba druhy umenia vzájomne dopĺňajú. Rúfusove verše zo zbierky "Modlitbičky" v nepatetickom a pritom oduševnelom a vysoko profesionálnom prednese Petra Raševa významne obohatili večer, ktorý už anticipoval atmosféru blížiacich sa najkrajších sviatkov roka.

Autor: ROMAN SKŘEPEK