Umenie je faustovským hľadaním radosti z kreativity *20. novembra zomrel profesor Ján Albrecht

Bratislavský rodák profesor JÁN ALBRECHT zomrel v sedemdesiatich rokoch svojho plodného života. Bol synom hudobného skladateľa a dirigenta Alexandra Albrechta, priateľa Bélu Bartóka. Hanzi Albrecht bol inštrumentalistom, hudobným teoretikom a pedagógom, zakladateľom a dlhoročným umeleckým vedúcim hudobného zoskupenia MUSICA AETERNA. Bola to integrujúca osobnosť, obklopená priateľmi z rôznych oblastí a generácií, živá legenda a nestor slovenskej hudby, verný hodnotám stredoeurópskej a svetovej kultúry.

Spýtali sa rabbiho Abraháma Jakuba: "Naši mudrci vravia: Niet takej veci, čo by nemali svoje miesto." Teda aj človek má svoje miesto. Prečo je teda ľuďom niekedy tak tesno? Rabbi odpovedal: "Pretože jeden chce zabrať miesto toho druhého."

Komunistická strana Slovenska v priebehu svojej krátkej, no intenzívnej existencie exkomunikovala zo svojich radov počas najrôznejších čistiek státisíce svojich členov, no medzi všetkými týmito zapredancami bol azda len jediný, ktorý bol vylúčený z dôvodu spania a chrápania počas komunistických schôdzí. Týmto exkomunikancom bol Ján Albrecht. Po tejto odluke duše od tela sa už obe zložky naďalej mohli oddane venovať svojim záležitostiam, pre ktoré boli stvorené: strana upevňovaniu svojej moci, Ján Albrecht zasa životu, umeniu, svojim študentom a priateľom. Rozluka mala svoju logiku - priestory moci a priestory ducha sú navzájom disjunktné, čo život dokazuje mnohými prípadmi náhleho zlúpnutia donedávna ešte celkom znesiteľných ľudí po dobytí ďalšej mocenskej pozície. Logika býva niekdy železná - Ján Albrecht už nikdy nemohol obhájiť svoju odporúčanú kandidátsku prácu, mal pozastavený pracovný postup a do penzie odišiel ako odborný asistent. V tejto dobe nástupu normalizácie som bol študentom prvého ročníka kompozície a hry na klavíri na konzervatóriu. Raz ma spolužiak a priateľ Martin Karvaš zobral k Jánovi Albrechtovi zahrať si niečo. Odvtedy som chodil do jeho bytu po celé roky a prehral som tu s priateľmi stovky pre mňa neznámych skladieb od známych i neznámych autorov, pretože tento bol najavantgardnejšou inštitúciou Bratislavy - v celom meste sa neodohralo toľko premiér ako práve tu. Mená Machut, Dufay, Ockeghem, Obrecht, Gabrieli, Monteverdi, Speer, Telemann, Vivaldi, Bach, Rameau etc., etc. sa mi zhmotnili v dome pána Albrechta, muzicírovaní. Vtedy som nevedel, že Ján Albrecht je odborný asistent, všetci sme ho oslavovali s úctou "pán profesor Albrecht" alebo s láskou "Hanzi". To je druhá stránka železnej logiky: komunistickú stranu nikdy nikto neoslovoval s úctou a láskou, nebol na to totiž nijaký dôvod.

Goetheho milovaný Menandros je autorom výrobku: "Aké milé je byť človekom, ak sme naozaj ľudia." Moja životná cesta sa skrížila s cestou Hanziho, naše priateľstvo tieto cesty navzájom sparalelnilo a ja som mal možnosť overiť si pravdivosť tohto aforizmu, avšak píšuc o Hanzim sa cítim ako jeden z tých povestných

šiestich slepcov, čo mali na základe hmatu popísať slona. Môžem napísať len niečo hlúpe, slon je priveľký a ja som prislepý. Našou komunikačnou rovinou bola najmä hudba, no mal som to paradoxné šťastie, že práve kvôli chorobe jeho očí som sa mohol stať jeho rukou, jeho Exkermannom. Podoby a premeny barokovej hudby, Eseje o umení, Duchovný svet krásy sú našimi spoločnými knižkami, sú výtvormi Hanziho ducha a mojej ruky. Namýšľam si, že táto funkcia mojej ruky mi dovoľuje v tejto chvíli parafrázovať slová Othara Čiladzeho: Hrdý život je lepší než život otrocký, čestný život je lepší než život nečestný, dlhý život je lepší než život krátky - prajem teda Hanziho duchu a jeho výtvorom hrdý, čestný a dlhý život.

VLADO GODÁR,

hudobný skladateľ

Vo chvíľach, keď je ešte stále dominujúcim pocit smútku, nie je ľahké spomínať na tvorivé a radostné dni strávené v albrechtovskom dome. Je to iba nedobre postrihaný a neúplný film nespočetných zážitkov štyridsiatich piatich rokov života, strávených v dome dvoch velikánov - môjho vzácneho učiteľa Alexandra a vzácneho priateľa Jána Albrechta. Na hodiny klavírnej hry sme prichádzali k Šanibáčimu do zadymenej pracovne, kde bolo "nahulených" do sto bystríc denne. Nedeľné predpoludnia boli vyhradené muzicírovaniu a nádhere komornej hudby. Stretávali sme sa tam Dušan Martinček, Ján Skladaný, Miroslav Filip, František Krall, Ladislav Kupkovič - za samozrejmej prítomnosti vďačného publika domácich - a s Hanzim za pultom violy. Stretli sme sa i s členmi speváckeho zboru pri Dóme svätého Martina, ktorý viedol Alexander Albrecht. A potom prišli roky dní a prebdených nocí s múdrym, dobrotivým a sebaironickým Hanzim, ktoré sme prežívali v objatí hudby, matematiky, literatúry a výtvarného umenia. Celé to obdobie s Hanzim bolo stretávaním so skutočným vzdelancom, polyhistorom a géniom Ducha. A stále prichádzali ďalší a mladší ako Peter Zajíček, Peter Mikuláš a celá Eterna. A neskôr ešte mladší, všetci odchovanci Univerzity Kapitulskej.

IVAN PARÍK, rektor VŠMU

Stretla som ho po prvýkrát na VŠMU, kde nám prednášal dejiny hudobných štýlov. Vďaka Hanzimu (ako sme ho mohli už v tom čase volať) mala naša škola vysunuté pracovisko v jeho dome na Kapitulskej ulici, ktorý zostal po celý Hanziho život miestom otvoreným progresívnym myšlienkam, namiereným proti akýmkoľvek dogmám. Myslím, že nikto z nás, ktorí sme ho dôvernejšie poznali, netušil, aká komplexná osobnosť sa skrýva za týmto láskavým, trpezlivým, väčšinou usmiatym človekom. Jediné, čo Hanziho dokázalo "vytočiť", bola hlúposť - nie nevedomosť, ktorú bolo možné kompenzovať snahou o poznanie, ale hlúposť, ktorá si nie je vedomá chýb. Hanzi nemal rád ustrnutosť, neschopnosť vývoja, pozitívnej premeny.

Hanziho kreativita sa prejavovala na neuveriteľne širokej škále aktivít: v praktickej hre na viole, v upratovaní partitúr starej hudby, v reflektovaní hudby, výtvarného umenia, literatúry, poézie, estetiky, filozofie, v neposlednej miere matematiky. Nebolo nijakou zvláštnosťou, že sme s Hanzim spolu v orgináli čítali Goetheho Fausta, Rilkeho básne, Nietzcheho Zarathustru, prezerali sme knihy o výtvarnom umení a často navštevovali galérie nielen v Bratislave, ale aj v zahraničí. Hanziho osobné i sprostredkované kontakty s Noldem, Kokoschkom, Ernstom, Jawlenským a cez svojho bratranca Thomasa Messera, ktorý bol dlhoročným riaditeľom Guggenheimovho múzea v New Yorku, prakticky s celou avantgardou a modernou vo výtvarnom umení, boli podnecujúcim faktorom v hľadaní podstaty života a umenia. K jeho najlepším priateľom patril spisovateľ a poet Fred Marnau, ktorý sa narodil v Bratislave a v súčasnosti žije v Londýne v byte po Oskarovi Kokoschkovi, s ktorým sa dlhé roky priatelil. To je náznak prostredia, v akom Hanzi žil a aké si vytváral. dominantným bol pre neho styk so životom vo všetkých jeho podobách. Nosím v sebe stále živý odkaz jeho slov: "Je omyl, ak si niekto myslí, že bude lepší skladateľ alebo vedec, keď sa bude jednostranne venovať len hudbe, ale len vede, bezprostredný styk so životom v jeho rozmanitých formách vytvára platformu pre motiváciu, ktorá je predpokladom kreativity, sprevádzanej emocionalitou či radosťou z poznania." Len takto mohla - ako výsledok jeho celoživotných úvah - vzniknúť kniha duchovný svet krásna, ktorá je v skutočnosti filozofiou umenia a duchovného sveta človeka vôbec a ktorej úvodné autorovo motto je aj mottom jeho celého života: Ty sa oháňaš podobenstvami, ktoré si si ty o mne vytvoril. Nie so mnou. Ty ma nepoznáš. Ja som ti dal silu, aby si o mne pochyboval, pretože slepá podriadenosť ma ponižuje. Tvojou pochybnosťou však rastie moja veľkosť v tebe.

ZUZANA MARTINÁKOVÁ,

muzikologička

Do domu rodiny Albrechtovcov som začala chodiť, keď mal Hanzi 39 rokov. Dom voňal cigarami, pilo sa hodne čaju, až v posledných rokoch káva. Návštevníkov zjednocoval záujem o umenie - hudbu, literatúru a výtvarné umenie. Často sme počúvali hudobné nahrávky, každý sa k nim mohol voľne vyjadriť, patrili k tomu aj hudobné hádanky. Niekedy sme sedávali v prítmí, počúvali sme opery. Atmosféra bola vždy inšpiratívna, dynamická i zábavná zároveň a jej centrom bol Hanzi. Vo viacerých humorných výstupoch bol nezabudnuteľný. Napríklad napodobňoval československý štátny znak. Skrčil prsty oboch skrížených rúk, hlavu zvrátil dozadu, rozkročil sa a vyplazil jazyk.... bol dokonalý. Keď mal dobrú náladu, predhrával svoju smrť. Posediačky znehybnel, chvíľu bol ticho a potom parodoval predpokladané verbálne reakcie prítomných. Nikdy sa nepomýlil, výborne sme sa zabávali. Náš vzťah bol ambivalentný. V jednom vyhrotenom okamihu mi povedal: "Sme ako dve vojnové lode. Bude dobré, keď prejdeme popri sebe:" Túto charakteristiku som prijala, páčila sa mi a Hanzi zachránil naše priateľstvo. Bol to originálny a nezávislý človek.

INGEBOR ŠIŠKOVÁ,

muzikologička

Aj Hanzi už odišiel

do večných lovíšť

trochu zhrbený

si to šinie

po Kapitulskej

starý satyr

s bradou na prsiach

so stále mladou

skepsou violou a

Jawlenského maskou