ivosti. New York Times pripomína, že to bola túžba vstúpiť do EU a do NATO, ktorá obe krajiny priviedla k rokovaniu a líči obraz budúcej spolupráce. Represie Maďarov v Rumunsku sú podľa denníka mierne, Maďari sa sťažujú skôr na hrozby a verbálne útoky od rumunských nacionalistov. Napriek etnickým napätiam sú vzťahy medzi Maďarskom a Rumunskom dobré: ich armády spolu cvičia a nová zmluva dláždi cestu k ekonomickej, environmentálnej a kultúrnej spolupráci. Rumuni sa zaväzujú rešpektovať individuálne práva dvoch miliónov etnických Maďarov a Maďarsko sa zrieka územných požiadaviek.

Takéto povzbudzujúce slová zohrejú nielen maďarské a rumunské srdcia, ale potešia aj demokratov v iných krajinách. Aby však výsledok lepšie vynikol, žurnalisti na celom svete zvyknú úspechy porovnávať s neúspechmi, šťastné riešenia s menej šťastnými, dobré príklady so zlými. A tak sa v tomto článku môžeme ďalej dočítať o tom, že maďarský premiér Gyula Horn už podpísal podobnú zmluvu i so Slovenskom - tá sa však dostala do ťažkostí: "Slovenskí nacionalisti prijali zákony ohrozujúce etnických Maďarov. Maďari reagovali buričskými výrokmi o potrebe miestnej autonómie."

Zmluva s Rumunskom má podľa prestížneho amerického denníka väčšiu šancu na úspech: obsahuje klauzulu vylučujúcu autonómiu. Navyše, podľa NYT "Rumunsko - na rozdiel od Slovenska - sa zdá byť skutočne oddané dobrým vzťahom. Zmluvu podporujú vyše tri štvrtiny ľudí v oboch krajinách a nacionalistické strany strácajú v posledných rokoch pôdu pod nohami."

Domovu človek neunikne ani v Amerike. Či sa nám to páči alebo nie, zo Slovenska sa za posledné dva roky, približne od "parlamentnej noci dlhých nožov", stalo klišé, notoricky známy príklad žiaka, ktorý sa ocitol na šikmej ploche.

SLOVENSKO AKO

"RODIACE SA DIELO"

"To je podnet na zamyslenie. Nielen z toho hľadiska, že prečo sa tak stalo, ako sa to stalo, ale hlavne čo sa s tým dá robiť?" pýta sa Adam Michnik, šéfredaktor najvýznamnejšieho poľského denníka Gazeta Wyborcza. "Takýto článok človeka utvrdí v dojme, že Maďari, a ako vidno, aj Rumuni, majú vo svete svojich priaznivcov. Natíska sa otázka, kde sú priaznivci Slovenska? Ale neviem, či je to dobre položená otázka. Slovensko by sa najprv malo pýtať samo seba, čím si takýchto priaznivcov môže získať: akými tradíciami, akými osobnosťami, dielami, skutkami z minulosti, akým správaním v súčasnosti?" Adam Michnik vie, o čom hovorí. Tento duchovný súputník a priateľ československého a maďarského disentu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, svojím myslením, písaním i konaním blízky Václavovi Havlovi, Milanovi Šimečkovi či Miroslavovi Kusému, sa to pýta ako človek nanajvýš zainteresovaný. Práve totiž dokončuje úvodnú štúdiu k "Slovenskej otázke", obsiahlemu zborníku textov zo slovenského politického a sociálneho myslenia, ktorý zásluhou vydavateľstva Kalligram vychádza nielen v slovenčine, ale aj v poľštine, maďarčine a češtine. "Možno som v tej štúdii nevyslovil všetko naplno. Keby napríklad išlo o poľské texty a štúdie, bol by som zrejme kritickejší..."

Ako úprimný liberálny demokrat pristupuje Michnik k Slovensku s jemným radarom vnímajúcim akékoľvek ohrozenia demokracie. Ako historik a Stredoeurópan sa zároveň usiluje nepredpojato porozumieť kľúčovým situáciám, pred ktorými stálo Slovensko od polovice minulého storočia. "Malý národ vždy zápasí o prežitie. A práve preto mu hrozí riziko cynizmu a morálneho relativizmu, uprednostňovanie menšieho zla. Keby bol Hitler vyhral vojnu, možno by Tisa boli oslavovali ako `národného génia`, ktorý šikovne preplával úskaliami dejín, a nezatracovali ho ako zradcu. Ale to už sme na klzkej ploche: pripúšťame, že by absolútne zlo mohlo získať navrch."

Michnik súhlasí s tým, že jednu občiansku vojnu má už Slovensko za sebou: protifašistický étos tohto vystúpenia môže byť oprávneným zdrojom hrdosti. Diskutujeme o demokratických tradíciách, o urbánno-rurálnom štiepení, o dvoch tvárach Slovenska, o polarizovanej spoločnosti, o role kritických intelektuálov. Zaujímajú ho naše debaty o druhej svetovej vojne, o Slovenskom národnom povstaní, súboj o učebnice moderných slovenských dejín. Vari ešte viac ho vzrušuje to, čo sa dnes deje "dole", ako sa u nás rodí, upevňuje a rozmáha občianska spoločnosť. Michnik vníma Slovensko ako joyceovské "work in progress", rodiace sa dielo. Ešte sa iba utvára, ešte vždy sa rozhoduje o jeho podobe.

Všetko toto Adam Michnik nehovorí v Bratislave, vo Varšave či v Prahe. Hovorí o tom s výhľadom na Manhattan Bridge cez East River, na štíhle kolosy World Trade Center v pozadí, na rušnú East Village v dolnom Manhattane, z ktorej sem na pätnáste poschodie doliehajú zvuky a vône desiatok etnických kuchýň doslova nikdy nespiaceho mesta. Tie si však hosť z Poľska k sebe zatiaľ nepúšťa, jeho poslanie je iné: je hosťujúcim profesorom na známej New School for Social Research, prednáša kurz o strednej Európe. A hoci na rôzne variácie tejto témy napísal stovky článkov, desiatky štúdií a niekoľko kníh, chystá si pre svojich študentov čosi navyše. A tak namiesto toho, aby sa vydal do malebných uličiek East Village, cizeluje svoje prednášky, vracia sa k Metternichovi, k poľským dejinám i k Slovensku.

ZÁPAD SA NEMÔŽE ZRIEKNUŤ SLOVENSKA

Kľúčovou témou na našej prednáške o Slovensku je situácia v médiách. Ako sa dalo očakávať, debata sa samozrejme skrúti aj na celkovú politickú a spoločenskú situáciu.

Keď som si pripravoval text prednášky, dostal som sa k dátumu máj 1996. Vtedy totiž americký Výbor na ochranu novinárov uverejnil svoj zoznam "desiatich najhorších nepriateľov tlače", na ktorom figuroval aj slovenský premiér. Prehľad "hriechov" súčasnej vládnej koalície, ktorý sa pri tejto príležitosti objavil vo viacerých článkoch v západnej tlači, je dosť obsiahly a ťažko mu niečo vyčítať. Pokiaľ ide o zámery vládnej garnitúry reglementovať médiá, zahraniční novinári sú dobre informovaní, výroky vládnych politikov sú spoľahlivo citované, nedá sa hovoriť o skreslení. Čo sa však už neraz do týchto médií nedostane, to je konečný výsledok.

Tak napríklad, vo februári 1995 síce poslanec vládnej koalície navrhol zvýšiť daň z pridanej hodnoty pri novinách a časopisoch so zahraničnou účasťou na 25 percent, tento pokus sa však skončil nezdarom, najmä vďaka spoločnej obrane postihnutých. Vláda síce prišla s projektom Novej Smeny mladých ako mládežníckeho denníka, ktorý by "šíril národné idey a posilňoval zvrchovanosť Slovenskej republiky", avšak napriek obrovským dotáciám tento experiment totálne zlyhal. Dlhé prsty vládnej garnitúry sa všemožne usilovali zakrútiť krk denníku SME, ten však prežil a rozmáha sa k úspechu. Parlament síce najprv schválil tzv. "zákon na ochranu republiky" priamo zameraný aj na obmedzenie slobody prejavu, prezident ho však vrátil a Národná rada ho predbežne v pôvodnej verzii stiahla z programu. Novinárska obec, a širšie, občianska spoločnosť, od opozície cez biskupov, akademickú obec až po odbory, sa voči tomuto zákonu ohradila spôsobom, ktorý jeho navrhovateľov prinútil ho stiahnuť. O tomto sa však už zväčša čitatelia v zahraničných médiách nedozvedia: pretože všade na svete sa do novín skôr dostane "dom, ktorý horí", než pokusy o zažehnanie požiaru.

Samozrejme, to neznamená, že by to ľudí na Západe - novinárov, akademikov, študentov či politikov - nezaujímalo. Hlas občianskej spoločnosti však musí byť dostatočne vytrvalý a silný, aby ho v dnešnom svete zahltenom informáciami bolo počuť.

"Opustiť dnes Slovensko by znamenalo to isté ako zrieknuť sa Poľska po nastolení vojenského režimu v roku 1991," hovorí Elzbieta Matynia, zakladateľka East and Central Europe Program na newyorskej New School for Social Research. "Západ sa nemôže zrieknuť krajiny, ktorá je ochotná bojovať za svoju demokraciu." Vďaka nej a ďalším predstaviteľom tejto univerzity dnes na New School for Social Research už neprednáša iba Adam Michnik, ale tam za ostatné tri roky študovalo a študuje viacero úspešných poslucháčov zo Slovenska.

NOBELOVEC

Michnik nemá vzťah iba k Slovensku, celkom prirodzene sa cíti doma i v New Yorku, kde človek ustavične naráža na "stredoeurópsku stopu". Dostal som Nobelovu cenu, chválil sa niekoľkým kamarátom pár dní pred tým, ako oslavoval päťdesiatku. Spoznal ho rozložitý mladík strážiaci vchod do newyorského dancingu. Pán Adam, prihovoril sa mu odrazu po poľsky - vy ste tu vždy vítaný. Adamov bohatý priateľ, úspešný podnikateľ, bledol od závisti - chodí do tohto lokálu už roky, ale to sa mu ešte nestalo... Som nobelovec, smeje sa Adam. Irena Grudzinska-Gross, Adamova priateľka už od stredoškolských čias, dnes profesorka na New York University, s nami zájde do kaviarne, kde pravidelne chodieval iný nobelovec - básnik Josif Brodskij. Ledva sa v tomto prostredí intelektuálnej bohémy stačíme usadiť, už sa pri nás pristaví poľská študentka a pýta si od Michnika podpis. "Teším sa, že takto budem podpisovať poľské vydanie ,Slovenskej otázky`," hovorí Michnik. "Pevne verím, že sa to Lászlóovi Szigetimu z Kalligramu podarí."

Autor: Autor (1944) je sociológ a spisovateľ.