ich bratia, veď sa oni stratia, Slováci ožijú!" Pod všeobecne zrozumiteľnou šifrou "ich" a "oni" si každý z piatich tisícov prítomných vybavil tie isté postavy z vrcholu dnešnej slovenskej politickej scény. "Už aj kompas prišiel na to, že chceme ísť do NATO!" hlásal transparent nad hlavami zhromaždených, s namaľovaným kompasom. Na opačnej strane námestia mu tercovala zvinutá sovietska vlajka s prenosným telefónom, nad ktorým sa skvel nápis: "Pozor Lexa-fón!" Zmysel pre humor a recesiu sa nevytratil z radov tých mladších. A práve im sa páčil aj Ján Budaj, legenda novembrových tribún, ktorý sa dostal do švungu až tak, že zástupy dvíhali kľúče nad hlavy a zvonili ako pred siedmimi rokmi. "Cítite to ako ja, Košičania? Strach sa láme, padá z ľudí. Už je to tu. Slovensko je vyčerpané, chce sa zbaviť príťaže tak, ako sa kedysi zbavilo okupantov. Dnes nás okupujú domáci gauneri!" Aj napriek teplému večeru si do Košíc priniesol svoju "budajku" a oživil vzácnu chvíľu, pred nadšenými zrakmi prítomných. "Košičania, nasadzujem si dnes večer pred vami svoju čiapku z novembra `89, na znak toho, že budem pokračovať v tom, čo sme nedokončili!" "Už toho bolo dosť!" zahučal dav a vzápätí zaznelo to známe, historické: "To je ono!" Opäť tu bol míting zástupov, a nielen niekoľkých starých známych tvárí, pasovaných súčasnou mocou na vyvrheľov a zapredancov.