e sa uvádza, že ide o "súbor všetkých básnických kníh ním upravených, prepracovaných a v usporiadaní, aké si sám určil... a je ním autorizovaný". Toto dielo teda pokladá básnik za autentické a definitívne.
Čitatelia, ktorí však majú už jednu podobu, jednu tvár Ondrušovho básnického diela zažitú (medzi nich patrím aj ja), budú nevyhnutne oscilovať medzi týmito dvoma podobami, tvárami Ondrušovej poézie a nebudú sa môcť a možno ani chcieť rozhodnúť pre jednu z nich ako definitívnu.
Ono ondrušovské bolestné pociťovanie, poznávanie a vyjavovanie ambivalentnosti človeka, hľadanie vlastnej tváre sa týmto súborom malo skončiť, o čom svedčí aj konštatovanie v edičnej poznámke, že "autor text upravil pre prvú osobu jednotného čísla". Lenže my už poznáme Ondrušove básne ako trojrozmerné organizmy (s použitím všetkých troch, najmä však dvoch gramatických osôb, pričom druhá osoba vystupuje spravidla vo funkcii sebaoslovenia), v ktorých sa všetko dotýka mňa, teba, jeho a vlastne som to stále ja. Jedine v básni či básňou dochádza k dramatickému spojeniu-nespojeniu dvoch tvárí, dvoch podôb.
Takže toto básnické dielo je napriek všetkej podobnosti s tým predchádzajúcim novým dielom, a tak musím konštatovať, že napriek tomu, že autor iba toto pokladá za autentické a definitívne, pre mňa si zachovajú autenticitu obidve. Stav rozdvojenia sa takto v Ondrušovej básni potvrdzuje ako základný významotvorný princíp a ako generátor obrovskej významovej a estetickej energie.
"Jsem čtverhran, stojím, ať vržen jakkoli," napísal Dante o Dantem človeku a básnikovi. A mne sa ustavične natíska povedať to i o Jánovi Ondrušovi. Akokoľvek zraniteľný a zraňovaný, akokoľvek rozdvojený a rozdvojovaný, akokoľvek ukrižovávaný, vždy stojí ako štvorhran.
Pri čítaní Ondrušovho diela v tomto celku zisťujem, že ide o akúsi veľkú skladbu, povedzme "Commediu", keď som si už dovolil porovnávať s Dantem, ibaže poradie je obrátené, u Ondruša sa začína Rajom a končí sa Peklom. Prvý, rajský, je Prvý mesiac a po ňom sa prechádza troma kruhmi Pekla (Posunok s kvetom, V stave žlče a Korenie). Po rozlúčke s láskou v cykle venovanom Lucii prichádzajú rozličné podoby ukrižovania, nerozlučný vzťah medzi krížom a človekom alebo človekom a krížom.
Pri istej príležitosti som Ondruša nazval absolútnym básnikom a nepovedal som to len tak na parádu. Dovolím si tvrdiť, že Ondruš je jediným slovenským básnikom po 2. svetovej vojne, ktorý si nesporne zaslúži atribút absolútneho básnika. Jediný básnik, ktorý odolal deštruktívnemu tlaku ideológií, a pritom básňou odpovedal na stav povojnového ľudstva, ide o veľkého básnického existencialistu. Ani na okamih mu nie je ľahostajný osud človeka a sveta. A predsa nikdy ho nevyjavoval podľa nejakej ideologickej doktríny ako napríklad V. Mihálik a M. Válek. Najmä preto ho nazývam absolútnym básnikom. Nie je to lyrik, ospevovateľ šťastia, veršový glosátor života, básnický publicista, je to napriek všetkej deštrukcii, ktorou je zachvátený človek a svet - jednoliaty hranol. Poézia, ktorá sa nevzdáva, aj keby mala prísť o všetko, aj keby jej zostalo len niekoľko elementárnych, neraz škaredých a ošklbaných slov. Absolútna poézia. Nemožno sa vzdávať, treba vydržať, asi to nám hovorí Ondrušova báseň, ktorá "žije jazyk ako drámu".
Tieto slová hovorím nielen pod dojmom Ondrušovej poézie, ale aj pod dojmom toho, čo som si o nej prečítal z pera Fedora Matejova, čím vás chcem upozorniť na skvelý text o básni, kongeniálny s básňou, o ktorej a s ktorou hovorí. Takže držíme v rukách jedinečné básnické dielo Jána Ondruša - Prehĺtanie vlasu.
Autor: MILAN HAMADA
