Keď ráno 4. novembra 1994 Ján Ľupták spolu s ostatnými poslancami koalície "vyfáral" po šichte z parlamentu, bol s činnosťou brigády nočnej práce veľmi spokojný. Pred redaktorkou Nového slova sa pochválil: "Nemysli si, že sme dostali ohryzenú kosť," a natešene dodal: "Náš človek bude prezidentom Fondu národného majetku." Bolo to naozaj tak. FNM dostal z vôle koalície právomoc privatizovať štátne podniky priamymi predajmi a Združenie robotníkov Slovenska dostalo post prezidenta prezídia fondu. Nie náhodou sa ním stal Štefan Gavorník. Človek, ktorý až do úplného konca socializmu, podľa jeho vlastných slov, "robil iba v cenách". V novembri 1996, keď prišli opoziční páni na fond z dôvodu poslaneckého prieskumu, Štefan Gavorník využil príležitosť a novinárom oznámil, že "moje dni naozaj sú tu zrátané". Od novembra do novembra uplynuli dva roky. Pán prezident prezídia už má zrejme všetkého dosť - všetkého, čo jeho funkcia obsahuje.

Štefan Gavorník je pôvodným povolaním docent inžinier a kandidát vied. Za bývalého režimu robil sedemnásť rokov kariéru v cenách: "Sedem rokov som riadil federálne ceny na Slovensku, predtým som bol dva roky námestníkom riaditeľa Výskumného cenového ústavu, sedem rokov vedeckým tajomníkom." Po novembri 1989 skúšal šťastie ako riaditeľ súkromnej firmy, potom ako zástupca riaditeľa inej firmy a napokon sa zamestnal na Správe účelových zariadení SAV. Ale ani tam nebol spokojný. O privatizáciu sa v tom čase nezaujímal ani trochu. Na jej prvej vlne sa síce zúčastnil, ale iba telom, nie dušou: "Vnímal som to ako niečo, čomu som málo rozumel. O prvú aj druhú vlnu sa u nás starala manželka. Čestne vám poviem, že ani neviem, v čom som." Ak sa napriek tomu stal prezidentom privatizácie na Slovensku, potom to mohlo mať len jeden dôvod - politický.

Pán Gavorník, údajne zakladajúci člen Demokratickej únie, ešte v lete 1994 pôsobil vo volebnom tíme tejto strany v Dunajskej Strede. Lenže v júni či júli Demokratickú úniu opustil. Podľa predsedu HZDS tak urobil hneď, keď zistil, že je na kandidátke DU beznádejne nízko. Ťažko posúdiť, či má pán premiér pravdu, ale v každom prípade Gavorník odišiel práve včas, aby stihol napísať volebný program Združenia robotníkov Slovenska. V poslednej chvíli prišiel na to, že "som sociálne orientovaný odmalička a to sa nedá zmeniť". Dôvod, prečo sa dal práve k "robotníkom", prezradil sám: "Bez fráz poviem, že z mozoľov mojich rodičov, ale aj z mozoľov robotníckej triedy som vyštudoval, pokladám sa za jej dlžníka." Čoskoro jej začal svoj dlh splácať na poste prezidenta Prezídia FNM. Napokon, v tom čase v ZRS veľa docentov inžinierov, kandidátov vied, špecialistov na prácu s cenami, nebolo.

EŠTEŽE MAJÚ

VOLENÝCH ZÁSTUPCOV

Združeniu robotníkov Slovenska a Štefanovi Gavorníkovi stačilo byť pri moci len niekoľko týždňov, aby predviedli, čo bude ich spoločným údelom - schizofrénia, no nie obyčajná, ale politická.

V marci 1995 zvolal Ľupták do Banskej Bystrice svetovú konferenciu robotníckych strán. Vyhrážal sa na nej, že navrhne takú novelu zákona o privatizácii, aby musela prebiehať pod verejnou kontrolou od začiatku až do konca. Nový zákon mal platiť aj pre podniky už sprivatizované. Na pripomienku, že by išlo o retroaktivitu, ľuptákovsky riekol: "To nás nezaujíma." Prezident Prezídia FNM na robotníckej konferencii rečnil takisto: Ak vraj privatizácia neuspokojí väčšinu občanov, môže mať "nežná revolúcia" menej nežný koniec... Pri inej príležitosti tvrdil, že privatizácia zatiaľ nepriniesla občanovi nič pozitívne, lebo v nej išlo iba o peniaze a moc. Že jemu ide o niečo celkom iného, dokázal v marci 1995 návrh rozpočtu FNM.

Jeho podstatnú časť - 50 miliónov korún - tvorili výdavky na nákup luxusných služobných bytov pre pracovníkov fondu. Za návrh, predložený Gavorníkom, hlasovali v parlamente aj miestni robotníci. Poslanec Kočnár povedal, že to pokladá za celkom prirodzené, "lebo sme osobnými priateľmi pána prezidenta Gavorníka. A ak príde aj v budúcnosti náš prezident s akousi požiadavkou, tak je, myslím, prirodzené, že ho poslanci z vlastnej strany podporia". O mesiac neskôr už Kočnár s Gavorníkom osobný priateľ nebol, lebo sa stali nepriateľmi. Ak prvý na sneme ZRS stratil post prvého podpredsedu, druhý urobil kariéru aj po straníckej linke. Štefan Gavorník si zarečnil o tom, že "ZRS sa pod vedením Jána Ľuptáka stala svetoznámou a jej popularita stále rastie", a bol z neho podpredseda. Pravda, nie pre hospodárstvo a privatizáciu, lebo na to mala strana iného, ale pre protidrogové aktivity a styk s mládežou... (Mimochodom, dnes už vieme, čo sa stalo so "služobnými" bytmi, za ktoré hlasovalo ZRS. Z iniciatívy FNM sa stali súkromnými - za podmienok, aké inde vo vesmíre neexistujú. Aj robotníci si prišli na svoje, pravda, prostredníctvom svojich volených zástupcov z Ľuptákovej strany.)

FARIZEJSTVO

POVÝŠENÉ NA SYSTÉM

V prvých dňoch svojho pôsobenia prezident Gavorník hýril dobrými úmyslami: "Chceme, aby privatizácia bola transparentnejšia ako doteraz... Sám budem dohliadať na to, aby verejnosť bola informovaná o tom, ako sa nakladá s majetkom... Ide nám o to, aby z privatizácie nevypadol jednoduchý človek. Zamestnanecké akcie budeme osobitne preferovať..." Potom nastala krutá realita.

Po niekoľkých mesiacoch na otázku, prečo neusporiadal tlačovú konferenciu, tvrdil, že sa potreboval zorientovať. A prisľúbil, že "po prvých priamych predajoch, ktoré schválime, budú stretnutia s novinármi veľmi aktuálne". Zakrátko sa priame predaje konali, ale tlačovky nie. Ako hovorca na fonde pracuje Oto Balogh, ktorý s novinármi spolupracuje v štýle: Aj keď sa pýtate, aj tak vám neodpoviem. Fond národného majetku ho prijal za hovorcu zrejme preto, aby zaň mal kto mlčať... Hoci pán Gavorník v januári 1995 vedel, že "najúčinnejšou kontrolou pre občana je nadštandardný záujem médií, televízie, rozhlasu a tlače o proces privatizácie", z titulu svojej funkcie nehol ani prstom, aby novinárom umožnil prístup k informáciám. Takže ich nemá ani verejnosť.

Združenie robotníkov Slovenska v lete 1995 podporilo novelu zákona, po ktorej sa aj zvyškové právomoci ministerstva privatizácie presunuli pod pokrievku Výkonného výboru FNM. Pritom samotní poslanci ZRS, napríklad Ján Garai, videli, že "sú tam niektoré body, ktoré sa priečia nášmu predsavzatiu a tomu, čo sme sľubovali, pokiaľ ide o privatizáciu". Aj Marián Polák priznal, že v novele "nie je dostatočným spôsobom doriešená spätná kontrola". Po jej schválení sa Ľupták hneď prudko domáhal, aby Najvyšší kontrolný úrad mohol kontrolovať aj fond. Preto žiadal zmenu ústavy. No keď poslanec Fico prišiel s návrhom, že to isté sa dá dosiahnuť jedinou zmenou zákona o NKÚ, parlamentní "robotníci" zaň ruku nedvihli. Čo je farizejstvo povýšené na systém.

O tom, ako prezident Prezídia FNM pomáha zamestnaneckej akciovej spoločnosti, porozprával Novému Času pán Hanko, riaditeľ Slovpapu, a. s. Napriek tomu, že sa zamestnanecká spoločnosť intenzívne uchádzala o podporu pána Gavorníka, firmu prisúdili človeku, ktorý podniká v bohumilej oblasti hracích automatov... Zástupcovia zamestnancov sa šli dovolávať spravodlivosti do kancelárie Jána Ľuptáka. Kým čakali, prišiel k nemu aj Štefan Gavorník. Prvý vyšiel predseda ZRS: "Slovpap, no čo ja s tým už narobím. Ja vás po prvýkrát v živote vidím, to je už rozhodnuté." O chvíľu vyšiel z kancelárie Gavorník a dodal: "Už som to podpísal, už nie je o čom diskutovať." Človek, ktorý v privatizácii "zvíťazil", oslovil "porazenú" spoločnosť - ak vraj majú nejaké dobré podnikateľské nápady, môžu sa do toho pustiť. Keď pán Hanko namietol, že na to predsa nepotrebujú jeho, že si to môžu robiť aj sami, privatizujúci poznamenal: "Viete, psy štekajú a peniaze hovoria..."

PREZIDENT, PODPREDSEDA, GENERÁLNY RIADITEĽ

V lete 1995 sa redaktor Špáni prezidenta prezídia opýtal, či slovenský FNM neurobí niečo také ako český fond, ktorý síce deleguje svojich ľudí do orgánov akciových spoločností, ale odmeny, ktoré im z toho plynú, odovzdávajú fondu. Štefan Gavorník poznamenal, že sa tým ešte nezoberali, ale že "myšlienka je to zaujímavá". Určite áno, ale najvyššie vedenie strany zaujímalo niečo iné - ako dostať do dozorných rád svojich blízkych ľudí. Ján Ľupták napríklad umiestnil švagrinú Editu Plankovú a najbližšieho spolupracovníka Jozefa Mazára nielen do platenej Rady Slovenského rozhlasu, ale aj do platených dozorných rád. Aj jeho 68-ročná pani svokra si našla miesto v Dozornej rade Dopravnej banky. Ako sama skromne poznamenala, nie je v nej z protekcie, ale ako odborníčka.

Ani prezident Gavorník nezanedbal svoje záujmy. Okrem práce vo fonde a v strane stihol ešte zastať miesto generálneho riaditeľa IRB-LEAS, a. s. Banská Bystrica, samostatnej dcérskej spoločnosti Investičnej a rozvojovej banky. Podľa denníka Práca poberá za to zmluvnú mzdu 35 tisíc mesačne a podiel na ročnom hospodárskom výsledku vo výške 100 percent, maximálne však iba 420 tisíc. Túto informáciu pán prezident komentoval slovami, že ide o úväzok, ktorý "neprekračuje vo svojom obsahu žiadne odborné kritériá, ba ani etickú stránku". Asi by si to mal nechať odhlasovať na schôdzi niektorej základnej organizácie ZRS...

POKIAĽ AŽ MÔŽU

VYSKAKOVAŤ?

Od februára 1995 do novembra 1996 Fond národného majetku rozhodol o privatizácii podnikov za desiatky miliárd korún. Výkonný výbor FNM, pod vedením Milana Reháka, návrhy spracoval a prezídium fondu ich schvaľovalo. V mnohých prípadoch boli návrhy také čudné, že sa aj prezident Gavorník spätil. V máji 1996 Rehákov výkonný výbor presadzoval, aby Slovenské liečebné kúpele Piešťany pripadli Spoločnosti zamestnancov piešťanských kúpeľov, a. s. Problém bol však v tom, že o tejto "spoločnosti zamestnancov" najvyšší kontrolný úradník Štefan Balejík, Gavorníkov stranícky kolega, zistil, že je typickým príkladom privátnej firmy, parazitujúcej na štátnom podniku, a to takým spôsobom, že s ňou majú prácu orgány činné v trestnom konaní. Napriek odporu svojho prezidenta prezídium Rehákov návrh schválilo. O dva mesiace neskôr Gavorník vykričal, ako sa to stalo: "Prezídium je demokratický orgán, ktorý má deväť členov, osem tam vtedy bolo, päť s tým súhlasilo, traja boli proti. Taká je demokracia, to sme tu asi chceli mať, nie? HZDS tam má 6 ľudí, ZRS 2 a SNS 1."

Prezident Prezídia FNM tým oficiálne priznal, že napriek honosnému titulu je pri rozhodovaní fondu iba figúrkou, lebo návrhy predkladá Výkonný výbor FNM, v ktorom má HZDS väčšinu, a schvaľuje ich Prezídium FNM, v ktorom má HZDS opäť väčšinu.

V júni 1996, v mesiaci ťažkej koaličnej krízy i jej slávneho prekonania, podpredseda Združenia robotníkov Slovenska prekonával stranícke i osobné rekordy v pokrytectve. Najskôr v spravodlivom rozhorčení vykrikoval, že Mečiarovi ľudia zneužívajú svoju početnú prevahu v rozhodujúcich orgánoch fondu a "z koaličných partnerov, teda SNS a ZRS, robia outsiderov". Vtedy sa aj Ján Ľupták pridal a ľudu tejto krajiny oznámil: "V Prezídiu FNM je 9 ľudí - z toho 6 HZDS, 2 ZRS, 1 SNS. Vždy nás prehlasujú." Strana s minimom sebaúcty, by sa po verejnom priznaní, že v koalícii hrá trápnu úlohu, úlohu štatistu a outsidera, do nej nemohla vrátiť, kým sa podmienky v nej nezmenia, inak by stratila tvár. Lenže ZRS i SNS sa do nej pokorne vrátili, hoci podmienky sa pre nich ani trochu nezlepšili...

Starý sylogizmus hlása: Čo si nestratil, to máš. Rohy si nestratil, teda ich máš. V prípade ZRS môže sylogizmus vyzerať inak: Čo si nikdy nemal, nemôžeš ani stratiť. Kto nemá tvár, nemôže ju ani stratiť.

Keď sa "robotníci" do koalície pokorne vrátili, rozhodnutie o privatizácii Nafty Gbely názorne ukázalo, že pomery v nej sa ani v najmenšom nezmenili. Tak ako predtým, aj teraz o všetkom podstatnom rozhodujú ľudia HZDS. Zmenilo sa len jediné. Ak ešte na začiatku júna Gavorník podradné postavenie svojej strany i svojej osoby kritizoval a odmietal, na konci mesiaca ho začal obhajovať. Vraj je v poriadku, ak HZDS využíva svoju početnú prevahu: "Taká je demokracia, to sme tu asi chceli mať, nie?" Absolútny vrchol pokrytectva však predviedol vtedy, keď sa začal hrať na bezmocného: "Stále hovorím, že my môžeme vyskakovať len potiaľ, pokiaľ nám stačí dvanásť hlasov v parlamente..." Dvanásť hlasov naozaj nie je veľa, ale len vďaka nim môže HZDS vládnuť, ako vládne, a privatizovať, ako privatizuje. Bez nich by to jednoducho nešlo. Z čoho vyplýva, že v prípade ZRS i pána Gavorníka ide o spoluvinu v celom rozsahu obžaloby. Skompletizuje ju až budúcnosť.

Podľa Vladimíra Jancuru namiesto termínu privatizácia ako prvý použil novotvar "prichmatizácia" práve Štefan Gavorník. Buď mu teda vďaka za presné a výstižné pomenovanie toho, čo sa dialo, keď stál na čele FNM. Keby hneď zajtra dostal prezident prezídia od Ľuptáka povolenie, že už smie opustiť svoj úrad, jedno mu nikto nikdy nevezme: Dva roky bol prezidentom "prichmatizácie" na Slovensku.

Z výrokov Štefana Gavorníka

O POMEROCH V PREZÍDIU

"V prezídiu mám len jeden hlas ako každý iný. Určujem akurát jeho program. Koľko ráz to, čo tam robím, nie je sranda. Už som Jánovi povedal, že keby som mohol, odídem. Lebo mňa tam musí šľak trafiť. On však vraví - neexistuje. Má čiastočne pravdu. Veď ako vyskočíte, keď je to rýchlik, ktorý teraz uháňa - viete akou rýchlosťou? To je na zabitie."

PRAVDA - 28. JÚNA 1996

O SVOJOM CHARAKTERE

"Som rovný, ako keď som do FNM prišiel, a taký aj odídem. Neskrivím si chrbticu. Mňa môže auto zraziť, mňa môže niekto do priekopy sotiť, ale mňa nemôže nikto zlomiť, ja sa zlomiť nedám. Myslím si však, že hrdinov sú plné cintoríny, ja som normálny človek."

SME - 8. JÚLA 1996

O ROZHODOVANÍ FONDU

"Ale verte mi, mne to nedá spávať. Sú to veci, na ktoré nie sú opravné prostriedky. Štát, ktorý v tomto smere zastupujeme, rozhodol. Keď niekomu dáme za korunu, bude za korunu. Keď za stotisíc, tak za stotisíc... Nehovorím, že sme najčistejší. Čistí sú len tí kamenní v parku, nikto iný." PRAVDA - 28. JÚNA 1996

O SVOJICH PAMÄTIACH

"Keby som mal písať pamäte, tak by tam bolo všeličo. Zdôrazňujem však, že ich písať nebudem, to by som určite nedožil, kým by som ich dopísal. Dokážu vytvoriť všelijaké tlaky na človeka, tu sa demokracia len rodí, nemôžeme sa tváriť, že niečo také neexistuje."

SME - 8. JÚLA 1996