Pochovali ho vo štvrtok 3. októbra 1996 v Považskej Bystrici. Na novom cintoríne. (Akoby si nebožtíci uvedomovali, ktoré je to staré...) Jozefa Marka, veľkú postavu slovenského aj česko-slovenského futbalu. Hráča Topoľčian, Trnavy, CAP Bratislava (vo vojnových rokoch), potom zase Trnavy, Topoľčian a napokon Považskej Bystrice. Deväťnásobný česko-slovenský reprezentant, dlhoročný tréner (Topoľčany, Považská Bystrica, Inter, Žilina, Prievidza a opäť Považská Bystrica). Tréner mužstva Česko-Slovenska (1965-70), s ktorým sa prebojoval na MS `70 v Mexiku.
Mexiko ho stálo krk. Oklebetený, odstrčený, potrestaný za vymyslenú aféru Puma-Adidas. Zlikvidovaný ako Slovák pražským centralizmom, vedome, cieľavedome...
Tu je dokument: cestoval som v sedemdesiatom treťom z Prahy do Plzne. Autom redakcie Československého športu. Počas jazdy sa obráti šofér na redaktora tohto denníka:
"Pamatuji si, že jste slíbil, že zlikvidujete Marku a pak předsedu telovýchovy Nejezchleba... Proč jste skončil s Markem?"
Bol som príliš nepríjemným svedkom... Šofér dostal túto otázku: "Rostou tady houby? Zastav, podíváme se..."
Nuž, mikroscénka z čias zrodu česko-slovenskej federácie, neosamelá, vôbec nie výnimočná, ale priam klasická.
Dovtedy sme Jozefa Marka poznali ako jedného z kráľov humoru, výmyselníka, akoby bol mal kdesi v mozgu zvláštne oddelenie pre huncútstva!
Všetko prebolí. Ak nie inokedy, tak potom na smrteľnej posteli isto-iste. Stalo sa aj Jozefovi Markovi vo štvrtok 26. septembra tohto roku.
"Smútok nech po mne neostane!"
Toho je aj medzi živými dosť, a tak za hrsť rozprávania o živom človeku, ktorý často veľmi krátko žije už len v spomienkach. Nech teda trochu dlhšie pretrvávajú jeho nevšedné zážitky... "Vieš, ja som ti chodil aj do skautingu v rodných Topoľčanoch. Keď som dal gól, mohol som prísť k miestnemu židovskému obchodníkovi s topánkami pre nové kecky. Pravda, museli byť trochu roztrhané. Bolo nás jedenásť detí, tak sa vždy akési načaté našli.
Môj prvý medzištátny zápas? V auguste 1939. Po prvý raz hralo Slovensko medzištátny zápas? Proti Nemecku v Bratislave. To som musel vidieť! Ráno, za svitania som sadol v Topoľčanoch na bicykel, aby som prišiel na veľkú udalosť. Vyhrali sme 2:0! Nad Nemeckom! Ale vrátim sa k tým skautom.
Bol tábor kdesi pri Topoľčanoch. Stany, ohne, uzly, všetko, čo so skautingom súvisí. Mňa ti ťahala iba potvorská lopta. To nám dovolili hrať, akože futbal, iba podvečer, tesne pred večierkou. Akože inakšie? Lietam za loptou, odrazu ma zamrazí - chlapčisko trúbi na polnici - večierku. Jedovatý som bol ako fras! Ešte by som bol kopal a kopal do lopty! V tom mi napadlo: ,Čo ak mu zastavím trúbenie?` Namieril som. Pane Bože! Lopta trafila priamo spredu - trúbku! Chudákovi spoluskautovi vyrazila medzi zubami okrúhly otvor, taký veľký ako náustok.
Strašne som si vtedy poplakal. Úprimne, detsky."
"Potom si už neronil slzy?"
"Akoby nie! Lenže už iba akosi potajomky. Na verejnosti chlap neplače, iba azda niekedy, keď má v sebe priveľa Majstra alkoholu, tajne, ten plač je vtedy najbolestivejší. Vôbec, utajené smútky sú tie pravé, hlboko prežívané. S čím sa človek otŕča, v tom je vždy kus divadla."
"Porozprávaj o svojom hereckom umení! Bol si v ňom jeden z majstrov zelených trávnikov."
"Raz som omdlel." To bolo v zápase proti Slovanu. Trnava s ním dovtedy nikdy nevyhrala! Na domácej pôde. Iba jediný raz, keď ma vzali do špitála.
Skáčeme na loptu spolu s Božinom Laskovom, on vyhráva súboj, Mišo Vičan sa zmocní odskočenej lopty a dá gól!!! Ja ležím na trávniku, pri mne Karol Tibenský.
Chytím ho za členok a šepcem: "Veď čosi rob! Nevidíš, že ma Laskov zranil na hlave?"
Zabehne Tibenský za rozhodcom Kočiščákom:
"Nezbadali ste faul Laskova? Pozrite, Marko omdlel!"
Božin Laskov, dobráčisko-lekár, skúša Marka "prebrať". Rozhodca gól odvolá a nariaďuje kop proti Slovanu. (Trnava nakoniec vyhrala.)
Nesú Marka do šatne na nosidlách, oči zatvorené. Domáci lekár: "Jožko, už sa môžeš prebrať! Gól neuznali." Marko nezaberá. Keď bezvedomie, tak bezvedomie! Odvezú ho trnavskej nemocnice.
"Dajte mi dve deci vína!"
Leží si na posteli, príde do špitála Božin Laskov, vidí Jozefa Marka fajčiť...
"A to je čo?"
"Vieš, Božinko! Ja ti viem fajčiť aj omdletý. To tuhí fajčiari dokážu!"
"A ako to bolo, Jožko na Slavii v Prahe?"
Nuž takto.
Hrá TŠS Trnava ešte na "starej Slavii" na Letnej. Vlasto Kopecký sa sám ženie na bránu, v šestnástke ho zrazí brankár hostí Šarmír. Medzinárodný rozhodca Vlček, ktorý špacíroval len na polovici ihriska (ako bolo zvykom za oných čias), ukazuje na biely bod jedenástky. Jozef Marko si všimne, že brankárovi Šarmírovi padla čapica-šiltovka.
"Vtedy som dostal nápad!" chichúňa sa Marko.
"Pozerám po rozhodcovi, ten hlavu dolu, kráča k šestnástke. Rýchlo zodvihnem šiltovku, vynesiem ju za pokutové územie, tam ju položím (obecenstvo všetko sledovalo...) a podídem k Vlčkovi.
"Pán Vlček! Ste v Európe uznávaným rozhodcom! Nechcite sa blamovať!"
"Co máš na mysli, Jóža?"
"Veď predsa faul musel byť tam, kde spadla čapica! To dá rozum!"
Vezme rozhodca loptu z bieleho bodu, odnesie ju k čapici-šiltovke.
Trnava vyhrala na Slavii a jej hráči sa dostali z ihriska iba dve hodiny po skončení pamätného stretnutia.
Museli si to pražskí futbalisti veruže zapamätať! Praha má dobrú pamäť a nezabúda na defenestrácie.
Najmä, keď Marko rozprával o svojej robote, keď bol zamestnancom ČSZTV ako štátny tréner v Prahe Na Poříčí 12.
"Vieš, ja ti mám zaujímavého šéfa. Je vedúcim odboru. Voľakedy za povojnového kapitalizmu bol živnostníkom - mal holičský ,krám`. Po víťaznom Februári pohol rozumom - stal sa robotníkom - uhliarom. Rozvážal po Prahe uhlie. Vraj si dal patentovať tento ,zlepšovák`: vyfasoval novú plechovú krošnu a hneď do jej spodnej časti tresol mohutne päsťou! Tým sa dolná časť krošne zúžila a namiesto päťdesiat kíl v nej len čosi okolo štyridsať. Hneď po tomto vynáleze ho urobili príslušníkom robotníckej triedy a nakoniec skončil na ÚV KSČ. Odtiaľ prišiel šíriť hrôzu do telovýchovy. Pravda, s obmedzením. Lebo ak sme niektorí z nás prišli neskoro do roboty a on sa nás spýtal, kde sme boli, my sme odvetili, že u holiča. To bolo nezvratné ospravedlnenie."
Raz si mal aj ty čosi s ústredným výborom strany...
"To bolo po našom víťazstve nad Maďarskom v Marseille, kde sme definitívne postúpili na majstrovstvá sveta v Mexiku. Viedli sme vtedy v decembri `69 1:0, potom 2:0, napokon 3:0. Bolo to možné? Napokon už bolo 4:0.
Neudržal som sa. Vyskočím z lavičky, kde sedel môj asistent, náhradníci, naladil som sa politicky (boli sme vtedy oslobodení po auguste `68) a z plného rozbúšeného srdca, hrdla, zarevem:
"Do riti pôjdete, okupanti, a nie do Mexika!"
Neviem, či tam išli (veď nás oslobodzovali aj maďarské vojská), ale ja som o dva dni dostal pozvánku na ÚV KSČ...
"Vraj ste urážali našich spojencov!"
"To je asi omyl! Ako nestranník by som si také čosi nikdy nedovolil."
Tak teda, aj na lavičke náhradníkov bol eštébák.
"Neinšpiroval ťa vtedy v Marseille Stefan Kovács?"
"Hádam aj áno!"
To už ja vyrozprávam, lebo som bol (tiež) pritom.
Po stretnutí Portugalsko-ČSR v Porto (0:0) nás hostitelia (postúpili týmto zápasom na MS `66, my nie) pozvali do krásneho prímorského kasína. Sedeli sme pri jednom stola v trojici - Stefan Kovács, zosnulý slávny rumunský tréner, Jozef Marko a ja, do tretice.
Kovács, úžasne vtipný, zhovorčivý, pridal aj svoju "story":
"Raz sme boli na medzinárodnom turnaji v Belehrade. Armádne kluby. Náš veliteľ - rumunský generál, chcejúc sa zalíškať ostatným, ťukne na pohár a do ticha vraví: "Hoci sme z rôznych národov a nepoznáme jazyky, predsa si ako socialistické krajiny krásne rozumieme!"
Aplauz veliký!
Vstane domáci, usporiadajúci srbský generál, tiež brnkne na pohárik a spustí:
"Krásne hovoril môj predchodca! Skutočne si všetci veľmi dobre rozumieme. Lenže nepovedal - prečo? Tak ja vám to poviem. Lebo všetci máme rovnaké hovno."
Nuž, takéto veci zažíval ešte ten veselý Jozef Marko. Po 70. roku (začiatok normalizácie) musel odísť, v Prahe bol "agentom Pumy", div nie agentom CIA.
"Jano, poďme zhodiť dajaký suchár!"
Pritúlil ho Inter, vzal za trénera. Vo voľnom čase utekal do prírody Záhoria, na moju chatu. Ale už to nebol ten veselý kumpán, iba viac-menej spomínajúci na Rio de Janeiro. ("Pamätáš, to bol náš najkrajší zájazd.")
Dva roky pred moskovskou olympiádou mi radostne telefonuje: "Jano, som rehabilitovaný! Budem asi trénerom olympijského mužstva! Volal ma z Prahy predseda zväzu, aby som pripravil detailný program olympijského tímu!"
Stretli sme sa o mesiac-dva v byte Jozefa Marka v Považskej Bystrici.
"Toť pozri! Originál som poslal na futbalový zväz."
Beriem do rúk taký "markovský", mimoriadne precízne vypracovaný plán, na stroji "krasopisne" naklepaných asi 50 strán. Všetko - od prvého sústredenia po poslednú rehabilitáciu v rámci predolympijskej kvalifikácie.
Začnem sa rehúňať! Marko, mimoriadne bystrý muž, mení tvár. Zo smútku postupne prechádza do smiešku-úškľabku.
"Viem, viem! Keď som im poslal plán prípravy, urobili trénerom Havránka."
(Ako vieme, olympionici v Moskve získali zlato.)
Náš slávny športový lekár Alexander Bínovský, ktorý si dva a pol roka odsedel v Ilave, sa raz v debate vyslovil:
"Vieš, Janko, koho raz nevinne odsúdili, toho už rehabilituje iba niekto na onom svete."
Čím to je, že človeka dokážu pomery zmeniť? Nech už je vnútorne akokoľvek silný.
"Neverí jazvám, kto ich necíti," tak sa začína jeden z najslávnejších monológov svetovej drámy, ak máme citovať Rómea pod balkónom Júlie. Kardiológia inplantuje "by-pasy", transplantuje dokonca aj srdcia. V slovenských ľudových piesňach sa nôti o zlomených srdciach, centre bolesti.
Bolesť sa do nás dostáva cez oči a uši do mozgu. Kým nebudeme vedieť vymieňať mozog, budú aj srdcia predčasne utíchnuté.
Autor: JÁN NOVÁK
