vodou. Zdrojom pitnej vody boli studničky, studne, ale aj čistý jarček, potok, jazierko, pleso. V každodennom živote sa vyskytuje v spojení s prívlastkom: čistá, dažďová, destilovaná, horúca, krištáľová, kyslá, liečivá, ľadová, mliečna, mútna, mäkká, odpadová, pitná, potočná, povrchová, sladká, spodná, studničná, svätená, sádrová (gipsová), slaná, sladká, špinavá, teplá, termálna, tvrdá, úžitková, vápenná, výborná, vrchná, začarovaná, zakalená, živá a pod.

Ako zdroj pitnej vody sa využíval aj roztopený sneh na jar, roztopený ľad, námraza, inovať, ale aj rosa. Pitná a úžitková voda bola zachytávaná pri prameni, pri jazierku, pliesku, v tôni a pri studni. K obydliam bola odvádzaná odtokom (ryničkou, žliabkom) vytesanom v kameni (Sivá brada, Vyšné Ružbachy), ale aj v kmeni stromu, na stromovej kôre, medzi flyšovými pieskovcami a pod. Aby bolo vody dostatok, odvádzali ju do rezervoáru blízko domu, do vyhĺbenej jamy alebo vyhĺbeného hrubého kmeňa stromu (kadlubek). Miesto, kde voda vytekala, malo názov: prameň, studnička, vyvierka (L. Teplička), garľisko (na Spiši), potom Tri studničky, Zlatá studňa, Žimna studňa, Jazierko, Tôna, Tône a pod.

Ľudia vedeli rozoznať vodu, ktorá sa chemickým zložením líšila od obyčajnej pitnej vody. Prameň pomenovali borkút, kyslý prameň, kyslý potok, kvašna voda, luhový prameň, medokýš, slaný prameň, smradľavý prameň, štiavnik (ščavnuk, ščavnica, šmerdzaci prameň, šmerdzaca voda, šmerdžonka), vajcový prameň, vajcovka (spišskonemecky Schwefelwasser). Podľa názvu prameňov boli odvodené názvy potokov: Borkút (maď.), Kyslý potok, Lúhový potok, Medokýš, Slaný potok, Štiavnik a pod. Ľudia označovali a pomenovali zdroje pitnej vody a jej odtoky podľa vlastného poznania a úsudku, ale i logiky. Dedinou preteká potok (jarek, jarok). Na pomenovanie vôd mala vplyv povaha vody a veľkosť toku (veľký, široký, dlhý, malý). Podľa tvaru koryta krivý, kľukatý, oblúkovitý, meandrovitý, spišskonem. krummbach. Podľa polohy hraničný potok, podľa množstva spádu vody Hlboký potok (v Roháčoch), Zadnia Voda (pri Važci), Jalovec, Suchý potok a pod. Podľa povahy spádu vody pomalý potok, bystrý potok, prudký, dravý a mierny.

Existujú názvy ako netečúci potok, mŕtvy potok, vracajúci sa potok, túlajúci sa potok (Váh). Jestvuje pomenovanie podľa močiarov, palúdzí a bažín, podľa flóry a drevín, podľa vegetácie, ktorá sfarbuje okolie potoka, podľa povahy vegetácie, geomorfologických povrchových útvarov, cieľa, funkcie vody, prameňa a potoka. Kultový význam vody dokladajú názvy Jordán, Jordanec, Jordánov potok, Jordánska voda. Zriedkavé je pomenovanie stádlo, t.j. stojatá voda (v blízkosti Spišského Štiavnika a Červeného Kláštora), ale i pomenovanie "Naklo". Tam, kde sa voda stráca v zemi, sa volá Jamník i Vyvierka. Podľa fauny Bobrovec, Borovček, Bobrovník, Vydrník, Vydrnícky potok a pod.

Mimoriadny význam ľudia pripisovali minerálnym vodám. Používali ich ako liečivú vodu, pitnú alebo i úžitkovú vodu. V oblasti Spiša je na minerálne vody najbohatšie juhovýchodné úpätie Vysokých Tatier, Popradská dolina od Popradu počnúc po Novú Ľubovňu, Levočské pohorie s juhovýchodnými rázsochami a Slovenské rudohorie. Kyslý prameň v Starom Smokovci bol známy už roku 1433, historicky je doložený roku 1723 ako Sauerbrunn. Ľud okolitých dedín a miest odnášal vodu z prameňa na liečenie záhy, čriev a nechutenstva k jedlu. Slatinné bahno z Dolného Smokovca bolo zohrievané v hrncoch s pridaním kosodreviny na liečenie reumatických bolestí, katarov horných dýchacích ciest a ženských chorôb. Ľudový charakter mali gánovské kúpele. Liečilo sa tu pitím vody z prameňa a doma v zohriatej vode. Podobne boli vyhľadávané minerálne pramene vo Filiciach, Vydrníku a Kišovciach. Kišovský prameň bol známy pod menom Medokýš, maďarsky Borkút. Ľudia nazvali tento prameň Vínna studňa, pretože z prameňa vyteká chutnejšia voda ako víno. Starí obyvatelia Mariánskej doliny v Spišskom Štiavniku tvrdili, že kedysi potok Štiavnik mal len kyslú vodu, lebo poza Dubinu odvodňoval niekoľko prameňov medokýša. Táto voda sa brala na liečenie reumatických bolestí ľudí a dobytka.

O vode, ktorá vyviera z Hranovníckeho lesa, sa tvrdilo, že popri liečivých účinkoch je aj "zázračná". Ľudia ju volajú "teplá voda".

Medzi liečivé minerálne pramene, ktoré boli hojne navštevované, patrili Výborná, Slovenská Ves, Ľubické kúpele, Vyšné Ružbachy, Lackova, Forbasy, Nová Ľubovňa, Červený Kláštor (Smerdžonka). Najprv ich poznal ľud objaviac ich liečivé účinky. Voda sa pila pri prameni, v odtekajúcej vode si ľudia namáčali reumatizmom skrivené údy. Vodu vozili v sudoch domov a v separovanej miestnosti (stodole, v humne a pod.) sa v nej kúpali. Slatinné lúky okolo Spišskej Belej smerom k Lendaku boli donedávna bohaté na rašelinu a minerálne vody s obsahom železa, jódu, brómu a sírouhlíka. Ľud využíval vody na liečenie pitím pri žalúdočných ťažkostiach a ochorení horných dýchacích ciest.

Vo Vyšných Ružbachoch už oddávna boli známe pramene Izabella, Karolina, Andrej, Ján, Švajčiarsky prameň, Svätený prameň, Šťastný prameň, Nový prameň a Bahniská. Voda sa používala ako pitná a má doteraz blahodarné účinky pri žalúdočných ochoreniach, bolestiach žlčníka, pri páliacej záhe. Zohriata slúžila na kúpanie pri liečení reumatizmu. Niekde sa ľudia potajomky vykúpali pri prameňoch za šera a v noci alebo izolovaní v stodole či podšope sediac v objemnej drevenej vani alebo v sude (bočka), ktoré boli na víno. Vodu dovážali na dvojkolesových koľciach, v zime na saniach gnotkách. Keď sa kúpala žena, mohli byť pri nej prítomné len ženy. Deťom bol prístup tam, kde sa kúpalo, zakázaný. Do drevenej vane (šafľa) alebo do koryta vchádzali súc odeté len v ľanovej košeli (bendľačke). Choré deti vykúpali nahé. Pred vstupom do vody sa nad vodou pomodlili Otčenáš, Zdravas a Verím..., nakoniec Sláva Otcu. Potom sa prežehnali znakom kresťanského kríža. Do vody ešte predtým vliali kvapku vody donesenej z púte v Levoči, z Czenstochowej v Poľsku, z Lourdes, Fatimy a pod. Táto ľudová balneoterapia bola zaužívaná aj medzi kúpeľnými hosťami, ktorí bývali na "priváte" v roľníckych domoch, obyčajne v prednej izbe. Ekonomické podmienky im často neumožňovali ubytovať sa v kúpeľoch, keďže denná penzia a poplatky za procedúry boli cenovo neprístupné. Za ubytovanie a skromnú dedinskú stravu sa platilo v naturáliách. Remeselníci postihnutí vleklou hospodársou krízou platili remeselne zhotovenými výrobkami (obuv, kožuchy, plech, olej, modrotlač). Roľníci obilím, kukuricou, slaninou, masťou, medom, ovocím, vínom, liehom a pod.

Keď niekomu opuchli ďasná používala sa zohriata pitná voda, ktorou si postihnutý vyplachoval ústnu dutinu. Keď "trhalo" v ušiach, liala sa horúca voda lievikom cez ušný boltec do ucha. Keď trhalo v hrdle (mums, angína), liala sa teplá voda do hrdla. Potom sa hrdlo vymastilo olejom husacím brkom. Pri kúpaní vo voľnej prírode sa muselo vo vode sedieť tak dlho, pokým pokožka nesčervenela. Len potom mali bolesti v údoch popustiť. Tak sa uľavilo pri závratoch v hlave, pri francúzskej chorobe a pod. V poverových predstavách ľudu mimoriadny význam mala "Šmertna džura" (Smrtná diera). Verilo sa, že v nej bývajú nečisté sily. Raz z nej vytiahli utopené dieťa celé pokryté vápencovým povlakom. Mimoriadne účinky boli pripisované Posvätenému prameňu, volali ho aj Svätý prameň.

Výdatné pramene minerálnych vôd boli aj v Lackovej a Forbasoch. Liečivé účinky minerálnych prameňov na Šmerdžonke (Červený Kláštor) boli známe už v 14. storočí. Mnísi kalmadulského kláštora odporúčali piť vodu keď páli záha, na choroby zažívacích ústrojov, pri nechutenstve k jedlu a pod.

Pôvodne sa liečilo v starom mlyne. Vynaliezavý mlynár umiestnil v zrubovej mlynici drevené kade, vodu zohrieval v kotloch za stodolou. Stodolu prenajímal záujemcom - pacientom na kúpanie. Oficiálny charakter nadobudli kúpele až v 19. storočí, keď tu postavili niekoľko objektov z dreva, v nich kabíny s drevenými vaňami v počte osemnásť. V katastri Novej Ľubovne boli známe liečivé pramene už oddávna. Ľudia pracujúci v lesoch a na lúkach ich využívali na pitie a umývanie. Zistili, že uľavuje bolesti žalúdka, vyčerpanosť, lieči astmu (záduch), dýchacie a ženské nemoci. V roku 1887 stáli tu prvé kúpeľné budovy. Pri liečení sa nadväzovalo kontinuitne na ľudovú balneoterapiu, ktorú praktizovali pastieri, robotníci v lese, roľníci pri práci okolo sena a pod.

Ľubické kúpele boli od roku 1714 známe liečivosťou minerálnych vôd na širokom okolí. Objekty z dreva, s kabínami a drevenými vaňami boli podobné vyšnoružbašským. Sírnatouhličitá voda sa zohrievala. Liečila reumatizmus, žalúdočné neduhy, nechutenstvo k jedlu, dýchacie cesty. Zanikli roku 1952 záberom areálu do Vojenských lesov Javorina. Ľudová balneoterapia bola známa na Sivej Brade, v Baldovciach, Slatvine, Vydrníku, kde vznikli regionálne kúpele miestneho významu. Boli navštevované predovšetkým v nedeľu i ako výletné miesta. Mimoriadnej obľube sa tešili Kúpele Gánovce. Výhody termálneho prameňa využíval tu už neandertálsky človek. Ako kúpele boli známe už roku 1549. Liečia sa tu choroby zažívacích ústrojov, sleziny, pečene, obličiek, kĺbový a kostný reumatizmus, čiastočne aj chronické ochorenie kože. Kúpele boli výletným miestom obyvateľov Popradu, Strážov, Spišskej Soboty a blízkych dedín. Boli však známe po celom bývalom Uhorsku.

Minerálnym prameňom, ktoré boli pomenované po svätcoch (Prameň sv. kríža, sv. Andreja, Svätý prameň, Prameň sv. Anny, sv. Jána Krstiteľa a pod.) pripisoval ľud okrem liečivosti aj zázračnú moc. Vodu z takýchto prameňov si nosili ľudia domov a slúžila na pravidelné liečenie. Neraz si ju miešali s vodou z kultových miest (Mariánskej hory v Levoči, od sv. Anny z Kľuknavy, od sv. Jána "Za huru" pri Spišských Vlachoch, od sv. Anny z Podolínca, z Turzovky, Starých Hôr, Mariánky, Šaštína, Rajeckej Lesnej, Svätej Hory od Příbrami v Česku, ako aj zo zahraničia z Czenstochowej v Poľsku, z Lourdes vo Francúzsku, z Fatmy z Portugalska, z Mariazellu v Rakúsku, atď.).

Minerálne vody na Spiši a pri nich vzniknuvšie kúpele s objektmi v regionálnej, neskôr európskej kúpeľnej architektúre boli do druhej svetovej vojny strediskom spoločenského a kúpeľného života Spiša. Vyhľadávali ich príslušníci miestnej i zahraničnej aristokracie, meštianstva, remeselníci, roľníci i mestská chudoba. Popri zaužívaných kúpeľných procedúrach známych v Európe sa paralelne praktizovala ľudová balneoterapia, typická pre proletariát. Nie však v kúpeľných objektoch, ale vo voľnej prírode, pri odtekajúcej minerálnej vode (často i z objektu, kde boli vaňové kúpele), alebo v stodole, v podšope, či v humne gazdovstva. Z niektorých (Spišskonovoveské kúpele, Levočské kúpele, Baldovce, Slatvina, Vydrník, Gánovce a pod.) zostali už len chátrajúce objekty. Pri kontinuálnej starostlivosti zo strany štátu, miest a obcí by mohli byť v súčasnosti s voľne odtekajúcimi minerálnymi vodami atrakciou Spiša.

Autor: Ján Olejník, autor je etnológ