lovenské lekárske experimenty na amerických vojnových zajatcoch pri konfliktoch na Kórejskom polostrove v 50. a vo Vietname v 60. rokoch. "Rozhodujúca iniciatíva vtedy prichádzala z Moskvy. Českú účasť na pokusoch možno však odôvodniť tým, že nám Sovieti verili ako nikomu zo svojich ostatných vtedajších spojencov," uvádza dnes 69-ročný americký občan Jan Šejna. "To tiež pri mnohých príležitostiach zdôrazňovali," dodáva. Poznatky z vojnových konfliktov v Ázii chcela Stalinom a neskôr Chruščovom vedená Moskva využiť na vypracovanie plánov pre hroziacu vojnu so Západom, ktorej sa obávala. Aj lekári - sovietski aj československí - boli na obidvoch bojiskách trénovaní pre bojové podmienky. Za pomoci experimentov na živých organizmoch zajatých amerických vojakov mali podľa československého exgenerála zisťovať mentálne fyzické reakcie nepriateľských bojovníkov rôznych rás a porovnať ich s predpokladmi vlastných vojsk.
V Severnej Kórei vybudovali Čechoslováci z popudu Moskvy experimentálnu vojenskú nemocnicu, ktorej oficiálna úloha - ošetrovať ranených a zaškoľovať nový lekársky personál - mala údajne iba kryť pravé poslanie. "Telá tých, ktorí účinky liekov neprežili, boli spaľované v krematóriách," pokračuje Šejna ďalej. "Znie to neuveriteľne, ale dôkaz nie je taký zložitý. Aj keď dodnes prijímaný výklad tvrdí len toľko, že zraneným Američanom v núdzi boli v onej nemocnici len amputované nohy a ruky, nikto neuvažuje nad zaujímavou otázkou: ako je možné, že sa bez nohy či bez ruky nevrátil z kórejskej vojny do USA jediný takto ošetrený vojak? Kde teda tí ľudia skončili? Podľa amerických zdrojov sa po uzavretí prímeria v júli roku 1953 nevrátilo z kórejských bojov domov vyše 900 vojnových zajatcov.
Neskôr v severnom Vietname boli podľa exgenerála vzhľadom na sovietsko-čínsku roztržku na prelome 50. a 60. rokov podmienky na podobné pokusy omnoho ťažšie než v Kórei, ale aj napriek tomu pokračovali experimenty ďalej. Tamojšia sovietsko-československá spolupráca s pokusmi na vojnových rukojemníkoch z USA sa začala údajne v roku 1964. Počas studenej vojny bol Jan Šejna vôbec najvyššie postaveným vojenským dôstojníkom, ktorý z Varšavskej zmluvy utiekol na Západ. Bezprostredne po februári 1968, keď cez Taliansko emigroval do USA, bol v ČSSR generál predstavovaný ako pochybný zlodej a nelegálny obchodník s ďatelinovými semenami, ktorý k nepriateľovi utiekol pred spravodlivosťou. Jan Šejna, ktorý tak získal prezývku "semienkový generál", však tento výklad rezolútne odmieta a svoj odchod z vlasti vysvetľuje výhradne politickými dôvodmi.
