narodeniny. "Keby som nemohol maľovať či rýpať do plechu, bol by som nešťastný." Hovoria mu umelec maximalista. Ak denne nerobí desať hodín, považuje to za jednu z najväčších strát. Zaujímajú ho iba silné pocity. Maliar sa musí snažiť dať do obrazu maximum toho, čo prežil - to je krédo umelca, ktorý nespohodlnel ani po najvýznamnejších svetových uznaniach. "Úspech je do značnej miery šťastím a náhodou. Z čias pôsobenia v Čiernom divadle poznám oslepujúcu žiaru svetiel rámp, ale i samotu, ktorá prichádza potom. Dôležité je len to, čo po nás zostane." Jiří Anderle si v duchu Fitzgeralda prisúva stoličku k priepasti a začína maľovať príbeh. Príbehy, kde niet miesta pre slabé nátury. Hovorí dosť, až keď najvytrvalejší prosia o milosť. Ostatných necháva pre zástupy epigónov... Hrôza, úzkosť, strach však dnes vystriedala pozitívna žiara. "Dnes už ľutujem energiu, ktorú som venoval toľkým výstražným cyklom. Zobrazovať hrôzu nemá zmysel, v tom by sme sa úplne stratili." V poslednom období vychádzajú veľké cykly svetových hudobníkov, v ktorých rezonuje Anderleho ďalšia veľká láska - hudba. Tisíce cédečiek porozhadzovaných v jeho ateliéri, členstvo v legendárnej hudobnej skupine Grafičanka, kde hrá na bicie. Šesťdesiatka však nie je vek, keď sa uvažuje o konci. "Ak vydrží zdravie, tak by som ešte chcel niečo namaľovať... A aby som nezabudol, pozdravujte môjho veľkého kamaráta Albína Brunovského!"

Autor: pet