Julo Satinský sa minule priznal, že trpí fóbiou. A nielen jednou. Vraj má strach z výšok, z veľa peňazí, z búrok, má strach, že zomrie od hladu. No povedzte, veď to sú všetko také normálne fóbie, ktorými trpí ľudstvo všeobecne. Ja osobne napríklad nemám strach z výšok, ale z búrky. Vtedy sa bojím ísť hoci aj do obchodu. To môže rodina aj od hladu zomrieť, ja sa z domu ani nepohnem. Môj muž má zase strach z hladu. Akí sú si podobní s pánom Satinským. Aj skoro tak vyzerajú. Na rozdiel od pána Satinského má však môj muž vždy pri posteli balíček piškót. Neviem, či sú také dobré ako keksy, ktoré pojedá pán Satinský, ale tieto majú krásne vrecko. Tak prenádherne šuští. Hlavne v noci. Toto sú fóbie, s ktorými sa človek zväčša rodí. Ale sú aj fóbie, ktorými nás permanentne zásobuje spoločnosť. Ona nám vytvorí umelé prostredie a fóbia je na svete. Takouto mojou najnovšou fóbiou je cestovanie so synom. Má 13 rokov, mutujúci hlas, výšku 170 cm, topánky č. 8 a ruky dlhé ako spravodlivosť. Mám strach s ním nastúpiť do akéhokoľvek dopravného prostriedku okrem lietadla. Ak mu nekúpim celý cestovný lístok, šofér v autobuse odmieta naštartovať. Ľudia repcú a ja zahanbená vystúpim a radšej idem pešky. Nie je to lepšie ani v rýchliku. Sprievodca si ho obzerá a pýta preukaz. Občianku syn ešte nemá a necestuje zase až tak často. Tak akýže preukaz. Ale dopravcovia sú neúprosní. Buď preukaz, alebo celé cestovné. A pritom si myslím, že železnice a autobusová doprava by nám mali zaplatiť za odvahu, že sa vozíme v takých šrotoch. To môj starý otec, a to nebol žiadny aristokrat, cestoval vozom. Obyčajným rebriniakom. Ale ten musel byť vždy čistý. A za odvezenie sa mu nepreukazovali žiadnym preukazom. A deti vozil zdarma. A vraj ideme dopredu.
Autor: JARMILA MARUŠEKOVÁ, Piešťany
