Dve poschodia Slovenskej národnej galérie (SNG) sa až do 29. septembra zmenili na "záhradu" podľa predstáv trinástich popredných slovenských výtvarných umelcov staršej a strednej generácie a autorky koncepcie Z. Rusinovej, ktorá - inšpirovaná esejou nemeckého filozofa Eugena Finka Epikurova záhrada - sa vracia k odkazu starogréckeho filozofa Epikura a odkrýva nám menej známu interpretáciu jeho myšlienok a etických princípov. Záhradu Fink poníma ako dokonalé spojenie prírody, ľudskej tvorivosti a krásy vzniknutej z tohto spojenia. Hľadá v nej model života. "Naša situácia je vlastne pobyt v záhrade. Každý vie, čo je záhrada - obrobený kus divokej prírody. Ako záhrada pretvorila, poľudštila a skrášlila prírodu, tak premieňa filozofia divokú pustatinu ľudského bytia, zmätok vášní a temnú úzkosť na radostnú scenériu, ktorá je primeraná, jasná, priateľsky naklonená zmyslom."
V tejto výzve niektorých z výtvarníkov upútala téma záhrady (J. Meliš), ďalších oslovil viac Epikurov filozofický odkaz (L. Čarný, D. Tóth), iní hľadali vlastnú novú filozofiu so všetkými rizikami voči spätnej väzbe diváka (K. Pichler, J. Želibská). Väčšina prác vznikla priamo na túto výstavu. S prírodninami, ale aj slovnými hračkami pracuje O. Laubert. Svoju prácu, v ktorej pretvára povrch skaly a hladinu vody, nazýva Ihličnatý kameň, listnatá voda. L. Čarný vytvoril vo svojej záhrade, či skôr laboratóriu Fosílie rozkoše. Ľadové hlavy krásnej Afrodity sa roztápajú pred našimi očami. Po náhlom zotmení v zatemnenej miestnosti sa zrazu na ich mieste objavia fosforeskujúce zvyšky zmrazených listov, kvetov a plodov, pripomienky miznúcej krásy. P. Meluzín do svojej kóje nainštaloval polorozpadnutú búdu s kreslom uprostred a ponúkol divákovi naplno sa "vyžiť" pri sledovaní skompromitovaných amerických rodinných seriálov na štyroch obrazovkách súčasne. Inštalácia K. Pichlera Bez názvu obsahuje ťažko čitateľné symboly, ktoré v sterilnom priestore pôsobia o to indiferentnejšie. Anonymnou, chladnou iróniou naplnila svoju "záhradku" aj Jana Želibská vo videoinštalácii Meditácia v roku? Odkaz Epikurov konfrontoval P. Rónai videoinštaláciou Canibal ante portas so situáciou dnešného "konzumizmu". Mohutná Anjelská záhrada J. Hoffstädtera sa nedokázala vyrovnať s vymedzeným výstavným priestorom. J. Meliš sa pokúsil Adama a Evu konfrontovať so symbolmi dnešnej civilizácie (plastová hadica, sklená guľa), chýbala mu však tajomná atmosféra Edenu. Svoje typické figurálne fantazijné "besnenie" sa K. Baron tentoraz trochu nasilu snažil rozviesť do priestoru. Výborne zasadeným a korelujúcim s prostredím galérie, ale aj s našou špecifickou kultúrnou situáciou, je parenisko s knihami D. Tótha, nazvané Burina na mozgu. Farebné variácie M. Mudrocha (ofsetová tlač podľa litografie) sú pre autora záznamom zážitku z leta v Japonsku a návštevy zenbudhistických záhrad. Boli vytvorené roku 1980 pod názvom Meditácie a Kontemplácie. R. Fila vystavil výber z interpretovaných kníh a kalendárov, tiež na tému japonských záhrad a zátiší. Ľudské srdce namaľoval D. Fischer ako Srdce skutočnosti I., aby ho potom vrátil späť do prírody, v ktorom vzniklo. Fotografia maľby splývajúcej s prírodou (Srdce skutočnosti II.) diváka priam vťahuje do svojho centra - záhrady ako stredu sveta...
Autor: HENRIETA MACKOVJAKOVÁ (Autorka je výtvarnou kritičkou.)
