Je to vari už zo desať rokov, čo sme s istou nádejou chodili do kina na film Tengiza Abuladzeho Pokánie. Príbeh maliara Sandra Baratheliho, jeho krásnej manželky Nino i dcérky Khethi, ale predovšetkým príbeh všemocného Varlama Aravidzeho bol ostrou, umelecky presvedčivou výstrahou pred zneužívaním moci, pred neúctou k človeku. A my sme vedeli, že je to aj o nás, že tiež máme svojich Varlamov, ktorí neznášajú jedinečnosť osobnosti človeka, pokúšajú sa z nich urobiť jednotnú masu kráčajúcu za spoločným cieľom, podmaniť si ich myslenie a konanie vo svoj prospech, v prospech moci, ktorú reprezentujú. Komu sa to nepáči, toho treba tvrdo postihnúť. Ako Varlam Aravidze maliara Sandra i pani Nino.
Niekedy pochybujem, či sme sa v sebe zbavili svojho Varlama. To keď čítam, že spravodajská služba podozrievaná z činov proti vlastným občanom vďaka straníckym záujmom uniká kontrole, že sa verným lacno rozdáva privatizovaný majetok či lukratívne miesta v štátnej správe, že slobodného ducha vyznávajúci občania sú vydávaní za nepriateľov vlasti, že kajať sa za nedávne zlo netreba. Škoda, že sa Pokánie Tengiza Abuladzeho u nás už nepremieta. Je veľmi aktuálne.
