lna Viedeň, ktorá už dlho na vlády v Ríme naliehala urobiť tento ústretový krok, ho ústami šéfa štátu Thomasa Klestila a šéfa diplomacie Wolfganga Schüssela, pochopiteľne, privítala. Je to totiž ďalší dôkaz plnenia tzv. juhotirolského balíka dohôd, uzavretých medzi všetkými stranami zainteresovanými na riešení tohto, možno povedať už bývalého neuralgického bodu tak vnútri Talianska, ako aj medzi obomi susednými krajinami, či dokonca celého regiónu.
Z dnešného pohľadu možno Scalfarovo rozhodnutie hodnotiť ako výsledok politického obchodu. Uzavreli ho koalícia Olivovník, hlavná súčasť vlády premiéra Romana Prodiho a dominantná politická sila v tejto oblasti - Juhotirolská ľudová strana (SVP), ktorá podporila v nedávnych predčasných parlamentných voľbách jej kandidáta, hoci napokon tesne prehral. Bolo by však chybou zúžiť omilostenie iba na túto skutočnosť. Prodiho kabinet totiž na rozdiel od pravicových vlád v Ríme, či už pod vedením kresťanskodemokratických či socialistických premiérov, nehovoriac už o neúspešnej aliancii Berlusconi - Fini, radikálne mení vnútornú politiku v Taliansku.
Vypätý taliansky nacionalizmus a centralizmus v podaní pravice nahrádza regionalizmus, čomu sa podriadi zrejme aj celá finančná politika, o ktorú najmä ide. Zvýrazní sa tým spoluzodpovednosť jednotlivých regiónov jednak za svoj vlastný rozvoj a do určitej miery aj ich identita. Nie je to iba reakcia na separatistickej tendencie Ligy severu, je to jednoducho približovovanie sa k tendencii začínajúcej prevládať v EÚ.
Videné zo širšieho hľadiska ukazuje sa, že záujem na riešení menšinového problému na základe konkrétnych potrieb a faktov musia mať všetci kontrahenti. V prípade Južného Tirolska tento proces trvá už pol storočia a ešte stále sa ho nepodarilo dovŕšiť. Samozrejme, že nespokojných na oboch stranách ťažko možno presvedčiť, že cieľom môže byť iba kompromis, ktorý je prijateľný pre väčšinu a bude znamenať viditeľný pokrok a uľahčenie.
Vzhľadom na situáciu v súvislosti s maďarskými menšinami v susedných štátoch treba tak Budapešti, ale aj Bratislave a Bukurešti pripomenúť, že nie model usporiadania á la Južné Tirolsko je dôležitý a podstatný. Parametre každej situácie sú rôzne a z toho treba vychádzať. Skôr ide o model konania. Nie silné slová a premrštené požiadavky, ale racionálny dialóg , možno aj za použitia dobrých služieb tretej strany (aspoň v počiatočnej fáze rozhovorov) by vnieslo do nášho regiónu väčší pokoj. A zobralo by vietor z plachát radikálom všetkých farieb. Základná slovensko-maďarská zmluva tento priestor vytvára. Treba ho iba začať konečne efektívne využívať.
