ci pocit uvedomil hneď po prvotnom "strávení" triumfu. Mechanizmy už "strašili" s avizovanou demoláciou časti hlavného stánku Hier XXVI. olympiády i následujúcej paralympiády, ktorý prerobia na bejzbalovú arénu. V USA je každá minúta drahá...

Anton Sluka však bude na Atlantu spomínať veľmi rád. Bol zlatý. V Barcelone sa mu viac rátalo, ale bol "iba" druhý... Náš maratónec je rodákom z Partizánskeho, ale korene má jasne východniarske. "Už od narodenia som na ľavé oko takmer nič nevidel, v siedmej triede základnej škole som pri trhaní repy na poli spadol na skrytú tyč v zemi priamo na zdravé oko," vysvetľuje A. Sluka, prečo bežec s osobným maratónskym rekordom 2:27 h, ktorý vyhral v roku 1989 Zemplínsky a o tri roky Michalovský maratón medzi ničím nehandicapovanými bežcami súťaži na paralympiádach. "Začal som chodiť do levočskej školy pre slabozrakých. Zvláštne, tréningom som si choré oko od narodenia vycvičil tak, že naň sčasti vidím, na zranené vonkoncom nič." Nakoľko A. Slukovi pomohol šport vystrábiť sa z tragédie? "Od mala som inklinoval k atletike, skôr však ku krátkym šprintom a skoku do diaľky, prvý maratón som bežal pred desiatimi rokmi. Založením som tak trochu samotár, maratón je tá pravá disciplína," vysvetľuje masér súkromného rehabilitačného oddelenia MUDr. Františka Mražika, bývalého futbalistu so vzácnym vzťahom k športu vôbec. Práve jeho pochopeniu a podpore Mestského zastupiteľstva vo Vranove nad Topľou vďačí za podmienky, ktoré má. A. Sluka netrénuje menej ako riadny vytrvalec. Dávky si ordinuje sám do mesačného cyklu, týždenne nabehá od 160 do 200 kilometrov spolu s kamarátmi J. Benčákom a B. Olšavom. "Do istej miery ma trénuje Rasťo Kuchta, ktorý sa perfektne stará o zabezpečenie podmienok, koľko mám nabehať, viem najlepšie sám. Patrím medzi vytrvalostné, nie rýchlostné typy." Presne takto "zničil" súperov v Atlante. "Išiel som vlastným tempom. Súperov som poznal, napokon som majstrom sveta, v Japonsku som v tomto roku bežal za 2:33, vlani strávil mesiac na Floride. Z nových tvárí sa objavilo iba zopár Američanov a Keňanov. Organizátori nám posunuli štart o hodinu, teda vybehli sme neskôr ako bežci na OH, ale okrem vlhkosti bolo počasie prijateľné. Skôr ma zaskočila členitosť trate. Od 28 km som už iba viedol. Nešlo o ,trhák`, súperi poodpadávali. V cieli som bol o osem minút rýchlejší než Brit Farnell," priblížil A. Sluka paralympijský beh a vôbec neskrýval, že stupeň víťazov bol jeho jasným cieľom, víťazstvo iba o trochu skrytejším. Atlantské klady a zápory boli totožné s poznatkami olympionikov. "Skvelé obecenstvo pri trati. Pre Američana je každý druh športu veľká show. Všetká česť obyvateľom USA. Na mne nie je na prvý pohľad vôbec poznať, že som nejakým spôsobom postihnutý športovec. Ale ku každému paralympionikovi sa chovali ako k úplne normálnemu človekovi. Žiaľ, Američan chce zo všetkého ,vytrieskať`, ak by to neurobil, asi by sa cítil nesvoj. V Barcelone bol vstup na paralympijské súťaže bezplatný, tu nie. V Katalánsku sme mali bohatú ponuku mimošportového rozptýlenia, tu prakticky žiadnu," tvrdil A. Sluka i každý z našej mimoriadne úspešnej výpravy, ktorá priviezla z Atlanty dve zlaté, štyri strieborné a päť bronzových medailí. Najúspešnejších a vedúcu výpravy Helenu Hankovú priviezli pred Dom športu v parádnom bielom lincolne. Prijatie s fanfárami si títo obdivuhodní ľudia, ktorí silou vôle a veľkosťou srdca pokorili nepriazeň osudu, viac než zaslúžili. Ani jeden z nich nič nepýtal, nehovorilo sa o prémiach, pilo sa šampanské, vínko, pivo, džús, jedla velikánska torta, chválili sa skvelé podmienky, ktoré mali na prípravu. Všetko bez fňukania, sťažovania sa. Čistí a krásni športovci...