C. Trestmontant: Hebrejský Kristus, Timotej Košice, 1995
Francúzsky filozof sa znovu predstavuje aj ako znalec biblickej problematiky. Tentoraz sa rozhodol otestovať čitateľský záujem textom náročnejším na pozornosť a prehľad. A tak je pochopiteľné, že naplno si knihu bude môcť vychutnať zopár zasvätencov v gréčtine, hebrejčine a súvislostiach vzniku hlavných spisov kresťanstva. No ani my ostatní nemusíme rezignovane odložiť túto zdravo provokujúcu prácu. Autor nás sprevádza spleťou dvojjazyčných citátov, príkladov a historických detailov s jasnou snahou precízne a zároveň bežne zrozumiteľne doložiť svoje názory. Neschováva sa za lacné psychologizovanie, vytváranie nových mýtov, ani senzačne zjednodušujúce interpretácie, čo je pri tejto téme už pomaly vzácnosťou. Provokatívnosť spočíva paradoxne vo vecnosti a poctivosti analýzy a od začiatku jednoznačne vyslovenom polemickom presvedčení. Trestmontant sa oproti väčšinovo prijímaným názorom domnieva, že evanjeliá boli pôvodne napísané v hebrejčine a gréčtina je až ich prekladovým jazykom. S tým súvisí aj jeho odlišné chronologické usporiadanie ich vzniku a poradia.
Nech už s autorom súhlasíme alebo nie, je možno dôležité si všimnúť niektoré všeobecnejšie súvislosti, ktoré sú významné pre prístup ku kresťanstvu v súčasnosti. Nepochybne je to hlboká spätosť s judaizmom, ktorá býva, žiaľ, často zabúdaná. Nejde iba o nejaký spoločný prvotný kultúrny kontext či dnes oživený záujem o židovský fenomén. Ide o samotnú otázku identity kresťanstva, ktorá je pochopiteľná a bytostne určená práve vďaka hebrejským koreňom. V tejto súvislosti by bolo nepochopením hovoriť o prekonaní jedného náboženstva druhým. Či sa to niekomu páči alebo nie, okrem dvoch tisícročí Cirkvi a jej poslania je tu ešte staršia Synagóga a jej poslanie. Prijať túto skutočnosť znamená osvojiť si kresťanstvo ako výraz dialogickej plurality.
Druhou podstatnou súvislosťou je Trestmontantova filozofická orientácia - tomizmus, ktorá výrazne ovplyvnila celkové vyznenie knihy. Hebrejský Kristus je videný v konečnom dôsledku očami dediča skôr gréckej tradície, ktorá stála pri zrode európskeho filozofického myslenia, ako aj pri začiatkoch kresťanstva. Možno práve tento tesný súvis nám a asi aj autorovi bráni pozrieť sa na Krista aj inými očami. Inak je totiž ťažké vysvetliť si jeho zaujatosť voči nemeckej filozofickej tradícii, ktorej podsúva nespravodlivé obvinenia a hodnotí ju ako antikresťanskú. Pre čitateľa to môže slúžiť len ako výstraha pred chápaním filozofie ako súčasti náboženstva. Podobnú povahu má aj posledná súvislosť, ktorá sa týka chápania viery. Trestmontant používa v spojitosti s ňou termíny ako objektivita, záležitosť poznania, istota. Nechcem polemicky stavať proti subjektivitu, citovosť, skok do absurdity. Myslím si skôr, že viera je mimo týchto kategórií, a preto sa o nej nedá hovoriť s odstupom. Nejde v nej ani tak o to, aby človek veril v nejaký zážitok, svedecvo, systém, dôkaz. Skôr o dôveru, ktorá sa zakladá na niečom nepodmienenom, tak ako to vyjadril sám autor: "Boh je v absolútnom zmysle transcedentný, v absolútnom zmysle jediný a v absolútnom zmysle jednoduchý."
P.S. Knižná dielňa Timotej má obdivuhodnú ambíciu robiť knihy aj ako umelecké remeslo. Škoda len, že tá moja vydržala len dve prelistovania... JÁN MATEJKA
Spoveď ako hra?
Vlado Mucha: Hra na spoveď, Rambohraj 1996
Vydavateľstvu Rambohraj zmysel pre hru nechýba. Svedčí o tom i dielko Hra na spoveď. Ťažko možno hovoriť o knihe v tradičnom chápaní. Je to skôr akási poeticko-výtvarná skladačka aforizmov a básničiek Vlada Muchu a zaujímavých ilustrácií mladej autorky Zuzany Hrivňákovej.
V čom spočíva hravosť zbierky? Hra je vyjadrovacou formou oboch autorov. Autor textu sa doslova pohráva so slovami, využívajúc predovšetkým kontrastné významy a paradoxy. Ilustrácie jednotlivých aforizmov pôsobia na pohľad takisto hravo, takmer ako čmáraniny malého dieťaťa. Hra je teda dominantná pre formu. Pokiaľ ide o obsah, autor textu sa nám priznáva: "Všetko, na čo sa hrám, robím z obavy, aby to nebola pravda." Jeho priznanie akoby chcelo ospravedlniť celú "spoveď", ktorá hrou rozhodne nie je. V hre je totiž všetko len "akože" a báť sa nemusíme. Muchove myšlienky nás privádzajú k pochybnostiam o tom, či je všetko v poriadku, ak rozdiel medzi pravdou a lžou je len v tom, že "Pravda je každá lož, za ktorou si stojíME", zatiaľ čo "Lož je každá pravda, za ktorou si stojíTE". Možno i my sa zamyslíme nad tým, či "je zdravý národ, ktorý dá závodu na výrobu liekov názov SLOVAKOFARMA", možno i nám sa žiada vykríknuť "Slovač rodná, nebojte sa, veď ja sa bojím tiež". Nie, táto spoveď nie je hrou. Je úprimným vyznaním pocitov samoty, hľadania identity, no obsahuje v sebe i výzvu: Ľudia, nebláznite, veď človek je na tomto svete len jeden!"
TAMARA MITTELMANNOVÁ
(Autori sú vysokoškolskí študenti)
