nia sa i životných postojov, hodnotení, mentality.
Pamätáte sa ešte na papierovú skladačku Nebo, peklo? Bola to hračka skvelá práve jednoduchosťou. Dva palce, dva ukazováky držali pokope štvorvršie - súper musel len naznačiť, po ktorej linke sa má pohorie otvoriť. Pekelná priepasť bola vyfarbená dočervena, nebeská báň na belaso. Všetko jasné, nebolo sa o čom škriepiť. Šance pre súperov spravodlivo rovnaké, fifty - fifty, pol na pol. Všetky body hracích plôch boli jednoznačné.
Okrem jedného. Vrcholového. Priesečníka na tipovacom kríži. Mohli ste ho pokojne rozštvrtiť, všade bol všadebol.
Tento bod singularity hľadám už dávno v štvorzlome, kde sa mi pritrafilo narodiť a žiť. Bude zrejme kdesi pri ústí riečky Bystrica, kde ho mimochodom hľadal a našiel manžel Terézie Vansovej. Ak na tom mieste rozhodíte údy, ľavá ruka bude v Rudohorí, kým pravú vám ovejú plazivé vetry z Alföldu. Ľavá noha je už tatranská, ochladzujú ju haličské vetry. Pravá noha môže mať vetry akurát z Moravy a Čiech - čiže atlantické.
Ocitnete sa teda v dokonalej singularite, kde neplatia nijaké bežné zákony. Možné je tu všetko, uskutočniteľné máločo. Poviete si právom: je tam toho! Všade, na každom mieste, kde vytýčime sveta strany, musia byť aj nulové body. Nemožno vyvyšovať ani jeden...
Veď práve! Ten bod ustavične puchne a rozširuje sa; už je tu celá oblasť singularity. Hrá sa v nej najnašskejšia a najmilovanejšia hra, hra s nerešpektovaním pravidiel a zákonov. Bez ohľadu na to, či sa pod nami otvorí peklo alebo rajské končiny.
Ak sa na takomto mieste prišpendlíte, už nemusíte hrať ani mŕtveho chrobáka.
PAVEL HRÚZ
Autor (1941) je spisovateľ, žije v Banskej Bystrici
O Banskobystrickom a Zvolenskom okrese sa od čias romantizmu vytvára predstava reprezentanta autochtónnosti a typickosti slovenskej tradičnej kultúry - ako keby práve tu bol "pupok slovenskej tradičnej kultúry". Tejto predstave nepochybne napomohlo kodifikovanie slovenského jazyka opierajúce sa o stredoslovenské dialekty. Napomohla jej však aj literatúra a výtvarné umenie, ktoré sa podieľali na utváraní národnoreprezentatívneho obrazu. Ten glorifikoval prejavy horskej pastierskej kultúry ako výraz špecifických slovenských čŕt. Skutočnosť je zložitejšia a je to predovšetkým historický problém. Siaha vlastne k intenzívnejšiemu osídľovaciemu procesu, ktorý sem priniesol mnohoetnické obyvateľstvo (kolonizácia na valaskom práve a tzv. neskorá valaská kolonizácia obyvateľstva rozumejúceho sa prácam v lese). Napriek tomu, že títo ľudia boli chudobní, rôznej konfesionálnej príslušnosti, boli mnoho desaťročí slobodní a ten pocit pretrvával aj v 19. storočí v coburgovskom priemysle, ako aj v 20. storočí počas hospodárskej krízy. Tu tkvie aj "revolučnosť obyvateľstva", ktorá má zrejme ani nie tak politické, ako najmä historické korene. Hrdosť, prchkosť a individuálnosť v tradičnom umeleckom prejave (hudba, tanec, spev) sú typické znaky regionálnej kultúry, tá však v žiadnom prípade nie je typická pre Slovensko - to je reprezentované skôr nížinnou kultúrou. Zahľadenosť do seba, snaha nie vždy, ale niekedy vyniknúť, sú mentálne znaky dlhodobého lazníckeho, často izolovaného spôsobu života.
Samotné mesto Banská Bystrica je politické, kultúrne, obchodné centrum stredného Slovenska. Dodnes je citeľná rivalita so Zvolenom. V 18. storočí bola sídlom Zvolenskej župy, významným banským mestom s početným nemeckým patriciátom, neskôr orientovaná na obchod a drevársky a papiernický priemysel. Od 19. storočia jedno z centier panslavizmu, čo sa prejavilo v školskej správe a miestnej kultúre. Príliv obyvateľstva do priemyslu z okolia vyhrotil interetnické vzťahy v meste, najmä protimaďarské. Kultúrna orientácia na Prahu a Čechy sa prejavovala ešte pred vznikom ČSR. Vo vojnových rokoch centrum SNP, z čoho mesto ťažilo počas celého socializmu.
Je sídlom univerzity, divadla a početných kultúrnych ustanovizní, najnovšie sa buduje mesto ako bankárske centrum.
Vzťah k tradíciám
Pomerne dobrý, najmä v oblasti tanečno-spevného prejavu. Nekultivujú sa však tradičné prvky sociálneho života, ale folklóru.
Životné reakcie
Nie sú veľmi priebojní, vynachádzaví. Nemajú radi konkurenciu (či azda jej nerozumejú), hoci pracovitosť im nemožno uprieť. Obnovený je miestami súkromný chov oviec, sčasti hospodária, ale len pre vlastnú potrebu. Ako výborní remeselníci (najmä s drevom) v mnohých lokalitách vytvorili menšie pracovné čaty a chodia na sezónne práce (Nemecko, Rakúsko-Alpy).
Zvolenský okres zahŕňa oblasť Poľany, ktorej centrom je Detvianska lazová oblasť, ďalej Krupinskú planinu, ktorá kultúrne patrí k severnému Hontu, ako aj oblasť strednej časti Hontu. Severná časť má centrum okrem Detvy vo Zvolene, stredná časť inklinuje prirodzene ku Krupine, južná zasa k Leviciam. Pôvodne išlo o poľnohospodársku oblasť, na severe s prevahou chovu oviec a dobytka. Doplnkovým zamestnaním bolo drevorubačstvo a drevárske remeslá. Vznikom priemyslu v Detve nastala rýchla zmena v hlavnom zamestnaní, i keď poľnohospodárstvo zostalo doplňujúcim zdrojom rozpočtu (najmä chov oviec). V južných oblastiach malo významné miesto pestovanie viniča. Hoci kolektivizácia v sídelných dedinách prebiehala od 50. rokov, mnohé lazy až do polovice 70. rokov hospodárili súkromne, po tomto období sa orná pôda premenila na pasienky (chov dobytka a oviec). Významnejšie poľnohospodárske podniky (Zvolenská Slatina, Sebechleby, Dobrá Niva) s pripravenými výrobnými linkami (na výrobu syrov, mliečnych výrobkov, bitúnky a linky na spracovanie jahňacieho mäsa) sa vyrovnávajú s transformačnými procesmi. Citeľne horšia situácia je v samotnom Zvolene, kde v drevárskych podnikoch (Bučina) prišlo mnoho (najmä prisťahovalcov) o zamestnanie. Na sídlisku Sekier žije prevažná väčšina prisťahovalcov z okolitých dedín a lazov a časť z nich dochádza do svojich rodných dedín obhospodarovať záhumienok alebo vrátenú pôdu. Práve na posledne skolektivizovaných lazoch sa viacerí snažia znovu súkromne hospodáriť - zdá sa, že nie veľmi perspektívne, skôr ide len o zväčšené samozásobiteľské pokusy. Zaujímavo sa tým však zmenili prestížne hodnoty. Už nie je pýchou rodiny vyškolený, vzdelaný potomok, ale ten, ktorý je ochotný sa vrátiť alebo dochádzať robiť na domáce hospodárstvo (Michalková, Kráľová).
Konfesionálne je okres rozdelený takmer na polovicu medzi evanjelikov a.v. a rímskokatolíkov. V medzivojnovom období bola rozšírená pracovná migrácia do zámoria, najmä z evanjelických dedín. Do tejto oblasti sa v minulosti rozšíril hontiansky evanjelický vzor rodiny - jednodetný systém, s čím potom súvisela aj ekonomická sila evanjelických lokalít nielen v minulosti, ale aj súčasnosti. Na rozdiel od južného Hontu, kde sa jednodetným systémom a preferovaním vzdelania (tým aj odchodom z miesta rodiska) dediny takmer vyľudnili už v 60. rokoch, tu odliv (aj inteligencie) nebol taký hrozivý. I ten však stačil na to, aby z toho vznikli napätia pri združovaní družstiev: integrované dediny a družstvá sa bránili pripojeniu zanedbaných družstevných dvorov z evanjelických dedín, na ktorých nemal kto robiť ("V ľuteránskych dedinách zostali len starci, synovia a dcéry pošli ta het ako dochtori a nám tie dvory dali obrábať. To jak keďisi sme u nich robili a ťeras boli prví, ktorí reštitujú [tým sa tu myslelo vymáhanie podielov] polia a vinice, ktoré sme im dvadsať rokov obrábali")
(Sebechleby)
Mentalita
U obyvateľov južnej časti, prevažne evanjelikov, prevláda ekonomické myslenie, racionalita ale i puritánstvo, istá nadradenosť nad nižším statusom katolíkov. Napr. V Dobrej Nive sa prvý zmiešaný sobáš vyskytol až v polovici 70. rokov. Charakteristická je úcta k zákonom a dodnes silná sociálna kontrola.
Lazníkov - katolíkov Poľany charakterizujú ako "divokých rebelantov", s prudkou nevypočítateľnou povahou, "to sa Jánošíci, od buka do buka všetko robiť" (Zvolen, Dobrá Niva), "zlodejov" (dodnes miestami pretrváva tento stereotyp, ktorý má racionálne pozadie v minulosti, keď lazníci chovali oveľa viac dobytka, ako mali pasienkov, a nectiac zákony vyháňali dobytok do cudzích chotárov). Ešte B. Němcová o Detvanoch napísala: "Hovorí sa o Detvanoch, že sú diví chlapi a radi kradnú dobytok a ovce, pričom treba ukázať viac odvahy ako chytráctva. Detvan, keď kradne, nekradne z potreby... Za hanbu pokladali len to, ak sa dali prichytiť" (Němcová, B.: Studie národopisné. Praha 1929, s.565-647). Všeobecne sú veľmi pohostinní, spoločenskí.
Vzťah k tradícii
V celej oblasti je pozitívny. V integrovaných dedinách pretrváva tradičný model kooperácie, kultivujú sa rodinné vzťahy so širším okruhom príbuzenstva (rodinné a spoločenské obrady), prepracovaný je model krstnorodičovstva a jeho úloha v rodinných i lokálnych súvislostiach udržuje integritu spoločenstva na príbuzenskom princípe: "Tu sme si všetke rodinke" (stredný a južný Hont). Charakteristická je úcta k cirkvi a náboženstvu ( aj napriek tomu, že z lazov nechodia pravidelne do kostola). Na Podpoľaní silná muzikantská a tanečná tradícia preferuje individualitu.
V hontianskej oblasti je veľmi silná lokálna spolupatričnosť s rodinnými zväzkami (dodnes je zvykom mať viac kmotrov), takže každý s každým je rodina, je vypracovaný do detailov systém svojpomoci a odrábania si robôt, vypracovaný systém obradných darov (podľa príležitosti) a ich vracania. Hrdosť na kroj a vlastné zvyky, ktoré pod kepienkom SZM, SZŽ pretrvali a kultivovali sa aj počas minulého režimu, sa prejavovala napr. fungovaním mládeneckého spolku aj s povinnosťami voči kostolu a dedine - čistenie studničiek, výzdoba kostola na Turíce, Veľkú noc, Vianoce, fašiangové obchôdzky apod. Z JRD sa pravidelne usporadúvali zájazdy do západnej Európy (po pútnych miestach), kde ženy hrdo nosili svoj kroj, ktorý považujú za estetický ideál. S potešením a hrdosťou informovali o obdive, ktorý vzbudili napr. v Paríži.
Etnické vzťahy
Ojedinelé konflikty sa objavujú len v spolužití s Rómami. V 80. rokoch z niektorých lokalít vysťahovali Rómov na opustené lazy (chceli z nich urobiť roľníkov), tí ich úplne zdevastovali a stratiac sociálnu kontrolu totálne prepadli alkoholizmu (Dobrá Niva - laz Lomné). Z iných lokalít existujú historické správy, akými prostriedkami bola vedená snaha, aby sa ich počet znížil a časť Rómov z lokality odišla - väčšia skupina sa totiž vymykala sociálnej kontrole a narastalo ich deviantné správanie. V okolí Detvy je mnoho muzikantských rómskych rodín, v societe vážených a uznávaných pre ich virtuozitu.
Autor: VIERA FÉGLOVÁ Autorka (1946) je etnologičkou, pôsobí v
