Dvojročná Tereza Farkas z Atlanty dnes netuší, čo sú olympijské hry a viac sa možno dozvie, keď jej rodičia Juraj a Gina porozprávajú o OH 1996, ktoré hlasovanie členov Medzinárodného olympijského výboru v Tokiu pred šiestimi rokmi prisúdilo hlavnému mestu amerického štátu Georgia. Nateraz jej stačilo, keď mala frmol doma, častokrát musela pozdraviť iného uja, tetu a s unavenými očkami išla spať neskoro večer. Blondínka so slovenským pôvodom mala každý večer viac hračiek, odznakov a zrazu sa to všetko skončilo. Po dvoch týždňoch humbuku je život znova ten istý. Olympiáda sa skončila, naši športovci sú už doma.
"Akosi som sa pozabudol," priznal sa atašé slovenskej výpravy na OH `96 Hugo Hofer v Slovenskom dome na ulici Inman Drive, keď mu deň po skončení olympijských hier napadlo, že sa už mal hlásiť v práci. "Vari mi to budú tolerovať," dodal neisto syn slovenských rodičov, ktorý si počas olympiády vybral dovolenku, aby mohol vykonávať zodpovednú funkciu. Pri záverečnom ceremoniáli dopadol lepšie ako naša zástupkyňa pri organizačnom výbore OH `96 Elena Belanská, ktorú z hľadiska telefonicky odvolali na letisko riešiť naliehavú situáciu. Zrejme ani sám si vopred nevedel predstaviť, že olympijské hry môžu byť aj pre nešportovca také únavné. Čo sa len nalietal, navybavoval, aby mohla byť výprava v Atlante spokojná. Vystrel prsia, keď mu v sobotu 27. júla na rieke Ocoee vyšiel medailový tip s vodným slalomárom Michalom Martikánom a aj ďalšie medaily rýchlostného kanoistu Slava Kňazovického či strelca Jozefa Gönciho bral ako vyznamenanie, že všetka tá robota pre našu výpravu mala zmysel. Pán Hofer si za ten mesiac priameho kontaktu s našimi ľuďmi značne zlepšil slovenčinu a už hovoril takmer tak dobre ako jeho mamka, na ktorej mäkkej reči nebolo poznať, že pochádza zo Záhoria. Iba jedno želanie sa mu nesplnilo: vo futbalovom turnaji strašne držal palce reprezentantom krajiny, kde sa narodil - Argentíne - ale vo finále vykopali Nigérijci prvý raz prvenstvo pre Afriku.
Malej Terke veľmi chutili dobroty z taniera manželov Patakovcov, mäsiarov z ulice Powers Ferry, ktorí sa starali, aby na slávnostiach v Slovenskom olympijskom dome bolo do čoho zahryznúť. Každý z našich rodákov sa snažil pomôcť ako vedel, aby slovenská výprava pocítila aj v ďalekom svete kus domova. "Až som prekvapený, koľko nás v Atlante a okolí žije," poznamenal podnikateľ Juraj Farkaš pri zoznamovaní sa s americkými Slovákmi, ktorých dala dokopy olympiáda. Jeho zásluhou bolo v Slovenskom dome veselo, na husliach vedel zahrať všetky pesničky. Bývalý gitarista skupiny Elán sa vrátil k nástroju, na ktorom v žiackych rokoch vyštudoval v Bratislave hudobnú školu, a znova v ňom našiel zaľúbenie. Dokonca také, že ho zasvrbeli prsty aj keď sme boli na večeri v reštaurácii El Azteca vo štvrti Buckhead. Mexická skupina hrala pri stoloch pod voľným nebom tie isté pesničky do omrzenia a keď prišla k nášmu stolu, Juraj ju najprv ocenil troma dolármi a potom požiadal staršieho prešedivelého huslistu, či by si mohol zahrať. Keď spustil Montyho čardáš, návštevníci reštaurácie prestali jesť a sledovali husľový koncert. Odmenou bol mohutný potlesk, mexickí hudobníci zaraz chceli vrátiť prijaté peniaze. Druhý raz už obchádzali náš stôl s hlbokým úklonom a "sirovi Georgeovi" zakaždým ponúkali husle. "Ja som vedel, že si to ty!" prišiel pozdraviť Juraja z druhej strany reštaurácie spoluhráč z orchestra, podľa zvuku nástroja odhadol, kto na ňom hrá.
Štyridsiatnik Juraj Farkaš sa v Amerike dal na klasickú hudbu, v Atlante hrá v symfonickom orchestri. "Už si ani nepamätám, kedy som naposledy brnkal na gitare. Ale viem o úmysle Elánu vystúpiť v pôvodnom zložení, keď sme hrali piati ako v študentských rokoch - okrem Jozefa Ráža, Jána Baláža aj Vašo Patejdl, ja a Zdeno Baláž, ktorý žije v Austrálii. Lákavá myšlienka by ma po dlhšom čase opäť pritiahla do rodnej Bratislavy," povedal J. Farkaš. Doma má všetky cédečka "starého" Elánu a pri ceste autom si najčastejšie pospevoval pesničku Kým som sám. Vyštudovaný inžinier ekonómie sa do Ameriky priženil v osemdesiatomsiedmom a cez Floridu sa dostal do hlavného mesta sedemmiliónového štátu Georgia. Teraz, keď si na vizitke píše George Farkas, mu to aj pasuje: George v Georgii. Napokon, štát s praobyvateľmi Indiánmi dostal pomenovanie po britskom kráľovi Jurajovi II. a bol poslednou trinástou britskou kolóniou v Amerike.
Počas olympiády si J. Farkaš nenechal ujsť návštevu tenisového turnaja v Stone Mountain Parku a za futbalom cestoval vyše tri hodiny autom po diaľnici do Athens. Potešil sa, že Atlanta získala nový tenisový areál, kde chystajú v budúcnosti organizovať veľké medzinárodné podujatia, ale nahneval ho plán s olympijským štadiónom. Po skončení hier odstránia severnú stranu tribúny, aby mohol slúžiť bejzbalu. A vedľa stojaci štadión Fulton County, kde sa hral bejzbal doteraz, zbúrajú. Mesto tak znova zostane bez futbalového a atletického stánku. "Na tunajšie športy, ako napríklad americký futbal, som si ešte nezvykol, a tak do obrovskej haly Georgia Dome som sa prvý raz dostal na koncert Paula McCartneyho. Báječná atmosféra, osemdesiattisíc divákov a aj na treťom poschodí pri barovom pulte som mal z vystúpenia známeho anglického hudobníka pekný zážitok," uviedol Juraj a spomenul si, že auto vtedy odstavil na veľkom podzemnom parkovisku. Obyvatelia Atlanty málokedy cestujú mestskou hromadnou dopravou. To len na OH sa pri návale návštevníkov z celého sveta museli podvoliť rozhodnutiu organizačného výboru a nasadli do metra, aby sa cesty uvoľnili pre olympijskú dopravu. Veď to aj tak vyzeralo. MARTA (Metropolitan Atlanta Rapid Transit Authority) nestačila, upchaté stanice a natrieskané vagóny s pasažiermi, ktorí až desaťnásobne prekonávali bežnú kapacitu okolo 100 000 cestujúcich.
Keď sa Juraj Farkaš vyberie jedným zo svojich troch áut do centra Atlanty, zvykne ho odstaviť v uzavretej poschodovej garáži pri úrade svojej manželky. Prístup je zariadený na magnetickú kartu, závora sa automaticky zdvihne, netreba žiadnych strážnikov. Garáž je priamo na Peachtree Street, ktorá sa vertikálne tiahne "broskyňovým" mestom, a pod najvyššou budovou, 55-poschodovou Nations Bank Tower (311 m). Štyri najvyššie mrakodrapy - aj One Peachtree Center, One Atlantic Center, 191 Peachtree - postavili v Atlante v posledných ôsmich rokoch, keď mesto zaznamenalo dynamický rozvoj. "Ďalší prudký progres si sľubujeme po skončení olympiády, ktorá priniesla miliónové investície. A pritom mnohí obyvatelia ani netušili, čo sa to v Atlante chystá. Pamätám si na 18. september 1990, keď nás vyzývali, aby sme prišli na námestie osláviť pridelenie OH nášmu mestu. Nemálo ľudí sa vypytovalo, čo to sú vlastne olympijské hry," spomína J. Farkaš. Američania sa radi zabávajú sledovaním športu, neľutovali doláre na basketbal, športovú gymnastiku, bejzbal, atletiku, tenis, ale prekvapilo, že husto zaplnili hľadiská aj na v zámorí menej známych športoch, ako hádzaná, streľba, stolný tenis či futbal, pri ktorých sa viacerí návštevníci najprv museli zoznámiť s pravidlami. Finálové stretnutie ženského turnaja vo futbale USA - Čína sledovalo 76 500 divákov. Organizátori predali dovedna 8,6 milióna vstupeniek, ktorými z jednej štvrtiny pokryli rozpočet 1,7 miliardy dolárov. Tento divácky rekord sa bude ťažko prekonávať budúcim olympijským mestám. V Barcelone `92 videli súťaže tri milióny návštevníkov, Sydney ráta pre rok 2000 s predajom päť miliónov lístkov.
Zo stredu mesta domov sa odvezie Juraj Farkaš odvezie autom za štvrťhodinku. Najradšej šoféruje na Nissane s automatickou prevodovkou, ako je to v Amerike zvyčajné. Naštartuje, páku zaradí na D (drive) a vozidlo si potom už samo prehadzuje rýchlosti. Z betónového downtownu s charakteristickými výškovými stavbami (Atlanta má 41 budov vyšších ako 100 metrov) prechádza na známu cestu 285, ktorá tvorí kruh s polomerom približne 60 kilometrov. To je vlastne štyristotisícová Atlanta, 36. najväčšie mesto USA a jedno z popredných, čo sa týka kriminality. S priľahlými aglomeráciami má však osemkrát viac ľudí a patrí jej v Spojených štátoch 12. priečka. Len blízko centra mesta vidieť niekoľko poschodových bytov, drvivá väčšina obyvateľov žije v nízkych drevených alebo murovaných domoch na rozsiahlych zelených plochách. Žiadne ploty, pri každom obydlí však stojí jedno aj viac áut. Po ceste z tlačového strediska do Stone Mountain Parku začali na jednom mieste stavať nový drevený dom a kým sa olympiáda skončila, bol hotový, pozemok uprataný. Atlanta je mesto vo veľkom parku. Je vraj najzelenšou mestskou oblasťou v USA. Počas olympiády spŕchlo takmer každý deň, dážď bol hustý, výdatný. "Nemali sme tradičné letné počasie, skôr výnimočne mierne. Koncom júla a začiatkom augusta sa tu zvykneme pražiť pri páľavách okolo 35 stupňov Celzia, cez deň ani nehodno vyjsť do ulíc. Obával som sa, že športovci na otvorených plochách budú trpieť ako americkí atléti pri júnovej kvalifikácii. Našťastie len tri dni zo sedemnástich boli horúce a aj pri vyššej relatívnej vlhkosti vzduchu sa Európania z našich zemepisných dĺžok mohli cítiť ako doma," povedal J. Farkaš. Schuti sa zasmial, keď sa dozvedel, že jeden z našich chodcov-dvadsiatkárov sa po nevydarenej súťaži vyhováral slovami: "Keď ja som bol pripravený na preteky v horúcom počasí..."
"Nepoznal som všetkých slovenských reprezentantov, predsa len dlhší čas nežijem v rodnej krajine. Náramne som si však rozumel so zápasníckym bohatierom Jožkom Lohyňom. Držal som mu palce, aby sa s aktívnou kariérou rozlúčil v Atlante na stupni víťazov. Kúsok mu chýbal k bronzovej medaile. Nakoniec sme si však pekne zanôtili v Slovenskom dome. To bolo moje najkrajšie stretnutie s našimi olympionikmi," povedal Juraj.
Po olympijských hrách sa už môže dlhšie vyspať a plnšie sa venovať rodine aj svojmu biznisu s reáliami. "Dostal som na vysokej škole dobré základy na hodinách politickej ekonómie kapitalizmu aj socializmu," smial sa. Keď sa pred deviatimi rokmi prisťahoval do Georgie, začal akoby na zelenej lúke. Dnes je spokojný so životom za Atlantickým oceánom a po olympiáde bohatší o stretnutia s našimi športovcami, funkcionármi. "Dobre reprezentovali. Mnoho Američanov sa pri sledovaní výkonov Martikána, Kňazovického, Gönciho či Lohyňu naučilo, kde leží Slovensko. Olympiáda prekračuje hranice a vyslanci krajiny jej robia vo svete meno. Naši sa držali, bol som na nich hrdý," pýšil sa J. Farkaš a svojmu priateľovi-volejbalistovi Ľubovi Halandovi sľúbil, že ak bude môcť, pomôže aj slovenským paralympionikom na hrách, ktoré na atlantských športoviskách nadväzujú na OH.
Pri množstve návštev a stretnutí so Slovákmi sa Terka naučila pesničku Maličká som. Odvážne dievčatko ju spievalo v každej spoločnosti, akoby chcelo ukázať hudobné gény po svojom otcovi. "Keď najbližšie prídeme do Bratislavy, bude vedieť aj ďalšie piesne. S hudbou sa aj v Amerike žije ľahšie," uzavrel Juraj Farkaš.
Autor: ONDREJ GAJDOŠ Atlanta - Bratislava
