FOTO – ARCHÍV

Tretie miesto slovenského reprezentanta v behu na lyžiach Ivana Bátoryho v decembrových pretekoch Svetového pohára na 15 km klasicky vo švajčiarskom Davose dalo príležitosť nahliadnuť do historických zápisov slovenských bežkárov v SP. Kraľuje v nich Alžbeta Havrančíková.

Rodine sľúbila medailu

Ešte ako čs. reprezentantka vyhrala 10. decembra 1988 preteky na 5 km voľnou technikou vo francúzskom zimnom stredisku La Feclaz a ďalší mesiac, 15. januára, pridala aj „skejtový“ triumf na 30 km v nemeckom Klingenthale. V tej zime obsadila Šuňavčanka 2. miesto v celkovom hodnotení Svetového pohára za Ruskou Välbeovou a na majstrovstvách sveta v Lahti ju od bronzovej medaily v behu na 10 km aj v pretekoch na 30 km voľnou technikou delilo jedno miesto.

„Hneď v cieli tridsiatky som telefonovala domov. U nás pri televízore všetci sledovali preteky so slzami v očiach – mama i sestry Anka, Marta, Jana. Dvadsaťpäť kilometrov som bežala na tretej pozícii, už som sa videla na debne. V posledných piatich kilometroch mi bronz vyfúkla Fínka Matikainenová. Upokojovala som rodinu, aby nezúfali, že ešte im prinesiem domov medailu z majstrovstiev sveta. No, ako sa ukázalo, už nikdy som nešla do sveta v takej forme ako práve do Lahti v tíme Československa s výborným trénerom Pavlatom,“ vrátila sa Betka do svojich najlepších pretekárskych rokov. „V lete sme mali mimoriadne tvrdú prípravu, na snehu sme potom priam lietali. To je neopísateľný pocit, keď sa pretekár na štarte nevie dočkať, kedy ho už pustia na trať. Nepoznala som slovo únava. Pamätám si, že v Lahti ma tri razy poslali na dopingovú kontrolu, nemohli uveriť mojim výsledkom.“ Z Falunu ‘93 je dodnes držiteľkou najlepšieho umiestnenia reprezentácie samostatného Slovenska, na tridsaťkilometrovej trati dokorčuľovala na piatom mieste.

Stálica Havrančíková odtiahla v rokoch 1985 – 1999 v čs. a neskoršie v slovenskej reprezentácii všetky hlavné svetové podujatia. Ťažko niekto prekoná jej osem štartov na majstrovstvách sveta, štyri razy sa zúčastnila na zimnej olympiáde (1988 – 1998).

Súperky aj kamarátky

„Mojím najväčším kritikom bola vždy mama. Nebála som sa zatelefonovať jej zo zahraničia, keď som v pretekoch skončila do 5. miesta, pri desiatej priečke si už zafrflala, a keď som sa neozvala, tušila, že preteky mi nevyšli,“ smeje sa dnes Havrančíková. Jej batožina na dlhých cestách vždy voňala dobrotami zo zabíjačky. „Rusky Lazutinová, Gavriľuková sa nikdy nezabudli zastaviť v mojej izbe, len čo zacítili slaninku, klobásku. A keď štartovali u nás v Štrbskom Plese, neobišli ani Šuňavu. Boli sme súperky aj kamarátky.“

Betka verí Ivanovi

Vlani si Betka utierala slzy, keď v televíznych prenosoch sledovala priebeh majstrovstiev sveta v Lahti. „Prevažnú väčšinu pretekárok som osobne poznala, naháňali sme sa na tratiach. Zostala som v šoku po oznámení, že šiestim fínskym zistili doping. Vraví sa: všetko zlé je na niečo dobré. Kontroly zosilneli, olympijská sezóna je po tejto stránke čistejšia.“

Už sa nevie dočkať zimnej olympiády v Salt Lake City. „Teším sa na štarty Ivana Bátoryho, verím mu. Je to správny pretekársky typ, športu sa oddal celý. Slovenské lyžovanie potrebuje dobrý výsledok, deti chcú mať vzor,“ vraví trénerka Betka Havrančíková.

Kariéru ukončila po sezóne 1999/2000 ako 37-ročná, mladšie pretekárky v reprezentácii jej vykali. „Lyžovanie je môj život, nemohla by som robiť nič iné. S bývalou kolegyňou v čs. reprezentácii Vierkou Klimkovou sme sa dali na bakalárske štúdium trénera, práca s mládežou vo Svite ma nesmierne baví. Dúfam, že sa dožijem chvíle, keď raz táto mlaď prekoná moje výsledky,“ uzavrela jednotka v dejinách slovenského bežeckého lyžovania.

ONDREJ GAJDOŠ