Typický slovenský roľník naďalej pracuje v družstve, ktoré sa premenovalo z jednotného na poľnohospodárske a na dvoch tretinách slovenskej poľnohospodárskej pôdy dorába dve tretiny potravín potrebných na zasýtenie národa. Zarába len tretinu toho, čo jeho dcéra v banke a len o trochu viac ako desatinu toho, čo priemerný farmár v niektorej z krajín Európskej únie. Chystá sa vysadnúť na takmer deväťročný obilný kombajn a bude sa na ňom modliť, aby sa nepokazil ešte raz deväť rokov, lebo podľa vlaňajšej dodávky nových kombajnov najmenej toľko trvá v súčasnosti kompletná obnova slovenského kombajnového parku... Poriadny kombajn totiž stojí toľko ako tri mercedesy, na ktorých sa vozia tí, čo šmelia s jeho produktami. Áno, šmelia, lebo tak začína nazývať slovenský gazda proces, na ktorého začiatku je kilo hydiny za 27 korún a na konci za 70, kilo bravčoviny skáče z 35 na 140 Sk. Súčasný slovenský družstevný roľník zisťuje, že hydinu, ošípanú i hovädzie môže pestovať, len ak sa bude permanentne zadlžovať a ak vláda neprijme rozhodné opatrenia proti dovozu lacných zemiakov zo zahraničia, neposadí na budúci rok ani tie. Už dnes má na krku 16 mld dlhodobých a 14 mld krátkodobých záväzkov a platí z nich pätnásťpercentné úvery, čo je trikrát viac, než sedliak za hranicami Slovenska. Každým rokom viac a viac huntuje pôdu, lebo už má ledva na štvrtinu takého množstva hnojív, aké dával do zeme pred štyrmi rokmi a platí za ne štyrikrát viac. Za vodu platí tri razy viac, za pohonné látky takmer štyri razy viac, za vodu, plyn a elektrinu tri razy viac, za odvádzanie a čistenie odpadových vôd až 7-krát viac... Za svoje produkty však dostáva len o 44 percent viac, než v čase, keď sa spomínané ceny pustili do skoku. Je na počudovanie, že toho už má náš prvovýrobca potravín dosť? Ako to vo štvrtok v Košiciach konštatoval predseda Hnutia poľnohospodárov SR Ing. Jozef Klein spoločne so zástupcami roľníkov zo Spiša i Zemplína, začínajú sa na družstvách množiť hlasy volajúce po liberalizovaní cien poľnohospodárskych produktov a proti ich stropnému stanovovaniu Štátnym fondom trhovej regulácie. Čoraz viac sa prikláňajú k výzve poľnohospodárov od Levíc, ktorí sa rozhodli nepredávať štátu pšenicu za stanovenú cenu 3500 plus dvesto korún, ale skladovať ju až do zreálnenia ceny na výšku, ktorá zodpovedá výrobným nákladom a nevyhnutnej miere zisku. Otázkou však ostáva, skade potom zúfalo zadlžení roľníci dostanú peniaze potrebné na založenie novej úrody. Ten, kto tento bludný kruh v prospech slovenského poľnohospodára zavčasu nepretne, nevyhnutne dostáva slovenskú produkciu potravín na cestu vedúcu k závislosti od ich dovozu, od ktorej je len krok k mnohorakým závislostiam ešte ponižujúcejším...