ia i životných postojov, hodnotení, mentality.
Západná časť od Bratislavy je známa ako oblasť Záhoria, ktorá administratívne patrí do dvoch okresov: Bratislava-vidiek a Senica. Ako súčasť väčšieho západoslovenského kultúrneho areálu patrí k najvyspelejším regiónom Slovenska. Väčšia časť Záhoria (presahuje do okresu Bratislava-vidiek) zahŕňa Záhorské Podhorie (približne od Záhorskej Bystrice po Jablonicu), Pomoravie (Devínska Nová Ves - Holíč), Bóry (stredná časť Záhoria s centrom Senica).
Severné Záhorie a časť Myjavskej pahorkatiny, ktoré gravitujú do susedných oblastí Moravy (východné Slovácko) a na severovýchode do valašsko-podjavorinskej oblasti majú centrá v mestách Skalica a Myjava. Táto oblasť geograficky a kultúrne presahuje do okresu Trenčín (až po Bzince pod Javorinou).
Do päťdesiatych rokov to boli poľnohospodárske oblasti, v okolí Skalice vinohradnícka, v podhorskom kopaničiarskom osídlení ovocinárska. V Skalici, Myjave, Holíči existovali štrukturované remeselnícke vrstvy. Pre Záhorie centrom vzdelania bola Skalica, na Myjavskej pahorkatine Myjava, moravská Strážnica, Brno, Bratislava. Z dôvodu naučenia sa jazyka potrebného na ďalšie vzdelanie chodili deti na tauš do nemeckých vinohradníckych evanjelických rodín v Bratislave (Myjava, Brezová). Skalica, Myjava, Brezová pod Bradlom boli tiež tradičné centrá národného a neskôr česko-slovenského povedomia, ale aj uvedomenia si dôležitosti vzdelania. Sú to rodiská mnohých významných osobností obchodného, právnickeho, lekárskeho, bankárskeho odvetvia.
Oblasť ekonomickými, kultúrnymi a spoločenskými kontaktmi najmä od 19. storočia intenzívne komunikovala s moravským, rakúskym prostredím. Aj roľnícke vrstvy si postupne vybudovali stabilné pracovno-obchodné kontakty s rakúskymi dedinami. Ako významní pestovatelia poľnohospodárskych produktov na predaj dodávali tovar najmä do Bratislavy a Viedne. Tovarichári a mládež z vrstiev stredných roľníkov pravidelne chodili na sezónne poľnohospodárske práce. Bežná bola výmena detí (chodenie na tauš) medzi rodinami na určitý čas (neraz až 1-2 roky). Zvládnutie cudzieho jazyka, nových pracovných techník, ako i ekonomických vzťahov významne ovplyvnili vedenie rodinných hospodárstiev. Kapitalistické ekonomické vzťahy sa vyprofilovali najskôr práve v tejto oblasti. Na začiatku dvadsiatych rokov tohto storočia bola stabilizovaná hierarchizácia lokálneho spoločenstva, čo viedlo k stabilite autority, ako i prestíže rodín na základe majetku. S tým súvisela aj istá konzervatívnosť v hodnotách, v normách správania, v ekonomických a spoločenských vzťahoch: barokizujúca pompéznosť cirkevných obradov, zdobnosť odevu, slávnostnosť rodinných obradov, výber manželského partnera, manifestovanie náboženskej príslušnosti ako normy spoločenského správania. Tieto prejavy sú citeľné aj v súčasnosti. Hospodársky a spoločenský život sa už v tom období výraznejšie individualizoval. Pre jednotlivca sa kolektív a jeho normy stali niečím druhoradým. Prvoradý bol osobný prospech, čo viedlo k citeľnej uzavretosti rodín. Prenikanie meštianskych vzorov do spôsobu života utvrdzovalo orientáciu na rodinu a jej prezentáciu navonok.
Zvláštnosťou západných prímestských lokalít Bratislavy bolo, že obchodovanie mali v rukách ženy, ony platili, aj keď kúpu dohodol muž. Ženy tu majú tradíciou vyvinutý zmysel pre obchod a sú schopné znášať riziko. Práca v obchode sa neskôr stala takmer tradičným zamestnaním žien dochádzajúcich za zamestnaním do Bratislavy.
V priebehu 50. rokov bol okres Bratislava vidiek i Senica skolektivizovaný, s výnimkou niektorých kopaničiarskych sídel, odkiaľ sa zamestnali v priemysle a obyvatelia súkromne nehospodárili.
Mentalita
Aj mentalita obyvateľstva súvisí s vyššie uvedenými faktami. Je veľmi výrazná, preto sa napr. Záhoráci stali terčom vtipov i komentárov obyvateľov iných oblastí. Prisťahovalci z Horniakov charakterizovali Záhorákov ako "ziskuchtivých, lakomých, výbojných, málo štedrých a ochotných". Už A. Václavík v dvadsiatych rokoch ich odlišnosť vyjadril slovami: "Zmysel pre hospodárnosť sa stupňuje po lakomosť, chamtivosť, egoizmus a nežičlivosť k druhému." Táto akoby negatívna charakteristika zo strany rustikálnejšieho prostredia Horniakov sa však ukázala ako pozitívum. Vyprofilované hierarchické vzťahy a normy správania nezanikli ani v období proklamovaného egalitárstva. "Dobré rodiny" (myslia sa tým bývalé "sedlácke" rodiny i nová elita zbohatnuvšia za socializmu, v mestečkách rodiny inteligencie) sú neustále potvrdzované spoločenstvom. Ukázalo sa, že v kontinuitne stabilizovaných prostrediach miestne elity musia využívať svoju moc vo svoj prospech uvážene: "Někerí si myslá, že stačí mjet peňíze, ale považovat si ho ešče nikdo nebude. Takého pred sebú ani do kostela nepuscím. Mjeli sme tu takového v 90. roku. Nezvládel to, trásol sa na šetky obchody. Jeho tatko byl enem kočiš na majetku a čil scel byt nekdo. Už neni, aj masárstvo mu už neide, ludé tam nechodzá. Maso šak mjel pjekné." (Závod)
Aj obyvatelia Myjavskej pahorkatiny sa vyznačujú silnou individuálnosťou, uzavretosťou rodiny, snahou po vzdelaní, striedmosťou (čo sa prejavuje sa aj v tradičnom kroji), ctižiadosťou: "Na kopanicách zostali len grambloši, kerím sa do ničeho nesce. Stačá im peníze, doma vypálená slivovica a dookola žádny súsed. Šak poznáte to porekadlo: Šecki ludé sa boja AIDS-u len Myjavci Šárky slivkovej." Záhoráci ich charakterizujú takto: "Jak šeci luteráni, špekulujú, do ohna ruku nedajú, počkajú, jak to dopadne a potem jak bis ich čarovným bílim pošlehal, hnet veďá co robit. Myjavca neošmekneš, ten uš k obchodu príde s papírama, de má šecki možnosti uvedené. Ale inak sú zbabelí, hrdí, pyšní, ket o ništ nejde." (Senica, Závod, Kúty, Skalica). "Majú radi len 100-percentnú istotu. Ale držat sa spolem veďá, to je tú výchovu. Takú širokú rodinu na povídaní majú enem luteráni."
Pri rozdelení ČSFR sa prejavili v obidvoch oblastiach isté rozdiely. Hoci v obidvoch oblastiach deklarovali úzke kultúrne a hospodárske vzťahy, priam až príbuzenstvo s Moravou, reagovali odlišne. Obyvatelia Záhoria to vzali ako skutočnosť a reagovali pragmaticky. Využili kooperatívne vzťahy v obchode, príležitosť zamestnať sa na colných priechodoch, utvrdiť si pracovné miesta na Morave. Myjavčania reagovali viac citovo. Navonok sa prejavovali v občianskych iniciatívach za zachovanie štátu, dnes sa tam grupujú centrá kultúrnych kontaktov medzi Čechmi a Slovákmi. Vo vidieckom prostredí je tento vzťah nezreteľný. Uvedomujú si skôr bližšie kontakty moravsko-slovenské, najmä stredná a mladšia generácia. Pretrvávajú tradičné kontakty na hody, púte a fašiangy.
Kooperácia
Kooperácia v rámci tohto spoločenstva sa už dávnejšie výrazne odlišovala od horských, podhorských a východnejšie položených oblastí Slovenska. Najmenej od 40. rokov sa začala postupne (okrem rodiny a blízkych susedov) susedská výpomoc založená na reciprocite meniť, modernizovať a za prácu sa začala vyžadovať finančná odmena: "Ket mu zaplacím, ništ s ním už nemám, sme si kvit. To čovjeka oslobodzí. Někeré roboty vám neská urobí leda Cigáň alebo rodzina, musá chodzit dzeci." (Stupava)
Čo sa týka kooperácie v rámci rodiny - deti sa aktívne podieľajú na zveľaďovaní doplnkových samozásobiteľských zdrojov.
V nížinnej časti sa teda prejavuje výrazný individualizmus a v podhorských oblastiach súdržnosť a svojpomoc v rámci kopaníc.
Vzťah k tradíciám
Je odlišný v obidvoch oblastiach. Záhorie inklinuje k Morave sviatočnosťou, kontaktmi v rituálnej sfére cirkevných sviatkov i v profánnej sfére slávnostnosti. Na Myjave a okolí je to akoby folklorizovaná forma deklarujúca sa tradičnými vzormi z obdobia I. ČSR. Sú veľmi uvedomelí, pyšní, hrdí na svoj pôvod, historické zásluhy v uvedomovacom procese slovenskej národnosti.
Etnické vzťahy
Vzhľadom na to, že nemecké rodiny sa asimilovali (novokrstenci - Habáni; ich pečať zostala len v stavebnej kultúre) a k českej národnosti sa hlási početne zanedbateľná časť, celý okres je čisto slovenský.
V západnej časti je uvedomované pokrvenstvo s Moravanmi: "Tých máme nejradší. Máme rovnaké pjesničky i veselí sú jak my a porádny sú jak my." Súčasne však mnohí vítali rozdelenie republiky. Neprejavujú prílišnú toleranciu k Maďarom. Vyjadrujú sa v tejto otázke všeobecne, pretože ona sa ich konkrétneho spolužitia netýka.
V kontinuite s tradíciami tu nie sú ani nadmerné problémy s rómskym etnikom. Platilo tu nepísané právo, že cudzí Cigáni - Rómovia sa tu neusadzovali. Dediny si strážili ich počet a skúsenosti s rómskymi rodinami. Tu usadlí Rómovia sa zaoberali pomocnými remeslami a námezdnou prácou. Pravdepodobne tento model existencie cudzieho živlu je starší ako z obdobia vojnového slovenského štátu, keď vystupoval veľmi zreteľne. Takmer vo všetkých záhoráckych dedinách vedia tento problém riešiť pomocou tvrdých lokálnych spoločenských noriem a etikety: "Cigán, aby u nás žil, mosí byt pracovitý. My sme sa uvolili enem na pjet rodzin. Tých dzedzina zvládne a oni sa moseli starat, aby obstáli. Dookola je to fčil problém." (Závod) "Do 90. roku s nima nebyl problém, uhlídali sme jich. Nemohli kradnúť, sami sceli byt porádni. Ale fčil tí porádni sa prídu ponúknuť do roboty, ale ich dzeci nemajú žádnej haňby - otec robí a oni šlohnú slépku. Prinde sa omlúvit a je neščasný. Co s nima." Mladá generácia Rómov nedodržiava nepísaný zákon, ktorý tu platil, že súkromný majetok je nedotknuteľný (platil aj na neohradených záhumienkoch). Sami starší Rómovia sú prívrženci starého režimu - "ket Cigán nerobil, zavreli ho". Aj v súčasnosti sa jednotlivé dediny snažia využiť ich pracovný potenciál na verejné, ale aj súkromné práce: "My víme, kerí sú jakí, kerí viedzá robit, takí aj v obchodze, šenku dostane aj na borg, dáme im oblečení pre dzeci. Kerí nesce robit, teho ništ dobrého tady ani inde nečeká, mosí sa snažit. Ináč ich vyženeme. Oni viedzá, co je to nemat dom a dzedzinu. Nekeré rodziny aj 3-krát bili odejíti a potem prišli naspátek s prosíkem." (Moravský Ján, Borský Peter, Závod) Rómovia v tejto oblasti nevytvárajú mafie.
S výnimkou Myjavskej oblasti je badateľný latentný antisemitizmus. Dodnes realitu arizácií chápe staršia generácia bez výčitiek: "Nejlepší nám bylo, ket sme arizovali." Stredná a mladšia generácia nemá vyhranený názor, tento problém sa ich bezprostredne nedotýka, považujú ho za dávnu minulosť, ku ktorej sa netreba vracať.
Životné reakcie
Viditeľná je aktivita a činorodá snaha hľadať možnosti uplatnenia. Dlhšia nezamestnanosť je považovaná za lajdáctvo. Prirodzene, chápu aj hierarchizáciu spoločenstva podľa majetnosti. "Šikovný čoviek sa nestrací, teraz je čas, aby každý ukázal, čo v ňem je. Dúležitá je rodzina a jej pomoc. To je dobré, že fčil lajdákom odezvonilo. Aj míň tlčhub bude, leda v Bratislavie ich bude víc v politike. V dzedzine sa musí najsamprv uživit a potom rozkazuvat." (Borský sv. Jur)
Veľmi si pochvaľujú, že Malacky sa stali centrom Záhoria, kde je veľa pracovných príležitostí (stavebné čaty pre Moravu, Rakúsko, Bratislavu, lesné čaty pre Nemecko, Rakúsko, Čechy, vznik rozličných spoločností, ktoré zamestnávajú stredné kádre). Nové možnosti vznikli v Kútoch, Holíči. "Ket je zle, čoviek nesmí ustúpit, robotu vezne bárs jakú, jak je šikovní, hnet si to všimnú. U nás viedzá robit a pro sebia kór." (Leváre, Kúty, Senica, Borský Jur) Zdá sa mi, že napriek klišé vo vyjadrovaní svojich životných postojov sú odhodlanejší skôr dedinskí obyvatelia (možno to spôsobuje zábezpeka z doplnkového domáceho hospodárstva, ktorá jestvuje takmer vo všetkých rodinách) než v mestečkách.
VIERA FÉGLOVÁ
Autorka (1946) je etnologička, pôsobí v Etnografickom ústave SAV.
Priznám sa, že som nikdy celkom vážne neuvažoval nad svojím pôvodom, ktorý by mal nejaké geografické vymedzenie. Keď si kupujem na hlavnej stanici v Bratislave lístok do Senice, poľahky si viem predstaviť, že by som bol obyvateľom Malmö, vidiac ono mesto uvedené na tabuli v hale len o pár riadkov od údaju: "os Bratislava - Kúty - Brno". Svojím spôsobom sa cítim i ako obyvateľ Sydney, hoci som tam nikdy nebol, dokonca možno povedať, že do Sydney nechodím veľmi často, až pravideľne.
Môjmu emocionálnemu ustrojeniu, ba psychotypu sú zrejme najbližšie Pomoravie a Moravské Slovácko. Nie preto, že viem, kde sú Plže, čo je to "malování žůdra" v Tvrdoniciach, alebo preto, že poznám "jízdu králů" vo Vlčnove. Reálie sem, reálie tam. A jazykový zákon sem, jazykový zákon tam - dodnes tvrdím, že "su" z Holíča, lebo som sa tam narodil a do nejakej tej matriky zanesený byť musím. A som. Ale bez definitívnej a otrockej príslušnosti k erbu jedného mesta, nech by malo akokoľvek silnú intelektuálnu potenciu a duchovnú silu, bez ohraničujúcej príslušnosti k jednej jedinej kultúre, nech by bola akokoľvek svojrázna a originálna, bez direktívne a z úradnej moci zdôvodňovanej príslušnosti k jednému jedinému jazyku, nech by bol akokoľvek moderný a flexibilný, bez ideologicky vnucovanej príslušnosti k jednému jedinému národu, nech by bol akokoľvek vyspelý, kultúrny, ba dokonca proeurópsky s odkazom na najbližšie decéniá 21. storočia.
Moja skúsenosť je geneticky kódovaná, je individuálna. Vypovedá napríklad o tom, že v istom zmysle sám sebe som mestom, sám jeho občanom, ktorý sa vyjadruje k vnútorným a vonkajším podmienkam svojho bývania, bytia, uvažovania a zverejňovania výsledkov svojho uvažovania, som skrátka človekom, ktorý nie je bytosťou v gréčtine nazývanou zóon apolítikon. Je mi krajne sympatické Grécko za Solóna. Podľa jeho zákonov totiž každý, kto sa počas rozbrojov v obci nepridal na jednu alebo druhú stranu, prišiel o česť i o občianske práva.
Žijem v meste bohatých literárnych tradícií. V meste, kde Pavol Országh Hviezdoslav ako advokátsky koncipista sa rozhodol používať svoj slávny pseudonym. Jednako v poslednom čase mám do mesta viac než Novomeského 30 minút. Blíži sa však čas, keď si mesto pripomenie 600. výročie udelenia mestských privilégií. Núka sa teda príležitosť bilancovať: myslím si, že mesto slúži kultúrnemu životu svojho regiónu v dostatočnej miere, práve tak si myslím, že je oveľa menej provincionálne než ktorékoľvek satelitné sídlisko Bratislavy. Prijímam možnosti mesta, ktoré spočívajú v úlohe plniť duchovné (hoci menšie) centrum v rozličných špecifických a vyhranených otázkach, a súčasne tvrdím, že v každom meste na svete možno prežiť život ako tvorivý čin, lebo ten je našťastie absolútne nezávislý od geografických daností a podnebného pásma. V Senici som napísal tri knižky poézie a ako editor vydal básnické zbierky Čechovi, Rakúšanovi a Nemcovi, a tak (trochu zištne) svojmu mestu želám rozvoj ekonomického potenciálu a všeobecne prospešné formovanie politickej moci. V tomto ohľade je iste zanedbateľné, či som obyvateľom Malmö, Sydney alebo Tvrdoníc.
Seničan MARIÁN HATALA
Autor (1958) je básnik, šéfredaktor vydavateľstva YAK v Senici.
Autor: VIERA FÉGLOVÁ, Seničan MARIÁN HATALA
