Dartingtonu, Soulu, Budapešti, Moskvy, Tel Avivu, Bukurešti i bratislavskej VŠMU), s rôznymi kultúrami, pohľadmi na umenie a spoločnou vášňou pre divadlo. Viac ako okázalou divadelnou show mal byť festival skôr prehliadkou naplnenou fascináciou z objavovania nových rozmerov divadla, nadšením deliť sa o skúsenosti, nápady, vlastné pohľady. "Hlavným zmyslom festivalu bolo stretnúť sa s ľuďmi, ktorí cítia rovnaké životné poslanie - divadlo. A cez toto stretnutie sa nejakým spôsobom konfrontovať. Je veľmi dôležité, aby sme sa neuzatvárali do klietky a mysleli si, že my sme tí najlepší. Niekde na druhom konci sveta môžu robiť úplne iné divadlo, prinajmenšom také dobré ako to naše," hovorí pre SME Svetlana Waradzinová - druhá viceprezidentka festivalu, inak študentka dramaturgie a dramaturgička mnohých predstavení VŠMU, ktorá môže zasvätene porovnávať úroveň našej školy s ostatnými. "Ťažko hodnotiť. Divadlo všade na svete má rovnakú funkciu, ale vždy sa k tomu pridružujú iné faktory, ktoré robia divadelné kultúry takými rozdielnymi. To sme videli napríklad na kórejskom predstavení, ktoré vychádzalo z počiatočných prameňov divadla, z rituálov, antiky, čo sa u nás môže zdať už prekonané. Ale práve Kórejčania ma zaujali najviac. Bolo to niečo, čo som dodnes nevidela, ani som si nevedela predstaviť, že v Kórei divadlo vôbec existuje. Každý má niečo špecifické. Nemci sa držia svojej Brechtovskej línie, Američania sú psychologickí, Angličania zasa štylizovaní. Zaujali ma aj Rumuni, ktorí vždy prídu s niečím novým. Nechcem hodnotiť VŠMU, ako človek od prameňa, ale môžem povedať, že v zahraničí má veľmi dobré meno a zaraďujú ju k študentskej hereckej špičke." Tento rok sa oproti predošlému zredukoval počet účinkujúcich na polovicu (z 22 na 11). S. Waradzinová to vysvetľuje: "Bol to veľmi únavný maratón - zhustiť a registrovať toľko súborov na malom časovom priestore. A samozrejme, bolo to aj finančne náročnejšie. Projekt Istropolitana na rozdiel od pendantov v Prahe (Zlom vaz) a Brne (Setkání) je nesúťažný festival. A má ďalšie špecifikum - ústrednú tému, ktorá celú akciu rámcuje. Tento rok to bol Čechov a jeho Čajka, ktorú mali súbory prezentovať vo vlastnej interpetácii a potvrdiť osvedčené "keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté". Čechov prežíva boom, nielen u nás (v poslednej sezóne ožil súčasne v SND, Astorke aj Štúdiu S), ale i v okolitých krajinách. "Myslím, že v tom nie je nič programové a vypočítavé. Je to akýsi feeling divadelníka - vedieť, s akým autorom a kedy prísť na scénu. Čechova si jednoducho vyžiadala doba," vraví S. Waradzinová. Súčasťou festivalu boli aj projekcie, vedecké semináre a workshopy, na ktorých sa hodnotili jednotlivé predstavenia. Ďalší ročník, ktorý bude v Bratislave o dva roky, by nemal výrazne meniť štruktúru ani ideu. "Ak nepočítam časové kolapsy, k akým dochádza na všetkých väčších akciách," uzatvára hodnotenie festivalu Svetlana Waradzinová, "v podstate sa nám vydarilo všetko, čo sme si predsavzali. Jediné, čo nám chýbalo, bolo pekné počasie."

Autor: Alexandra Tinková (Autorka je spolupracovníčkou SME.)