Sú tréneri, ktorých sú stále plné noviny, ale existujú aj takí, čo síce pracujú ako včeličky, no verejnosť o nich príliš nevie. Takým je na ľade i Róbert Spišák. Plných dvanásť sezón pôsobil pri rôznych mládežníckych tímoch, jednej z bášt slovenského a predtým aj československého hokeja - VSŽ, neskôr HC Košice. Sám hráčsky vyrastal v železiarenskej liahni a prepracoval sa až do prvého mužstva, ale vážna zlomenina nohy na záver dvojročného účinkovania vo vojenskom tíme Dukla Litoměřice zmenili jeho osud. Ešte dva roky to skúšal v Liptovskom Mikuláši, ale už začal študovať na Fakulte telovýchovy a športu UK v Bratislave trénerský smer a v skupine okolo Jána Staršieho získal najvyššiu kvalifikáciu - licenciu A1. Ďalší jeho vývoj tým dostal jasné kontúry a bol spojený s rastom mnohých neskorších majstrov slovenského hokeja. Podieľal sa na výchove mnohých odchovancov, pôsobiacich v HC Košice, ale aj v iných kluboch. No jeho ambíciám toto zaškatuľkovanie na večne mládežníckeho trénera nepostačovalo. "Niežeby ma práca s mládežou nebavila alebo neuspokojovala, ale snom každého trénera by malo byť neustále napredovanie a preverenie svojich schopností pri prvom mužstve. Ináč nemôže rásť, a keďže sa mi doma nič podobné nerysovalo, prijal som ponuku rakúskeho bundesligistu EVZ Zeltweg. Bol to môj prvý krok k osamostatneniu sa a v ňom mi veľmi pomohol Igor Liba i Trenčan Dušan Gregor," zhŕňa prvé kontakty s legionárskym chlebíkom 38-ročný Košičan, ktorý tejto skúsenosti obetoval aj účinkovanie pri juniorskej reprezentácii Slovenska. "V Rakúsku som pôsobil dva roky a kontakty s rôznymi hokejovými školami, veď pod Alpami pôsobia hráči i tréneri z Kanady, Fínska, Švédska, Ruska a iných krajín, moje teoretické i praktické znalosti rozšírili. Toto potrebuje každý tréner, lebo pôsobenie na jednom mieste ho dostáva do akejsi uniformity a rutiny. Každá zmena je na niečo dobrá a rozširuje celkový rozhľad," vysvetľuje svoje pohnútky čerpať vedomosti i v krajine, o ktorej si mnohí naši hokejisti myslia, že pôsobenie v nej by zvládli ľavou zadnou. "Omyl. Aj pod Alpami vedia hrať hokej a od legionárov vyžadujú maximum. I od trénera. Navyše som musel prekonávať rečovú bariéru, a keďže som pracoval bez asistenta, život sa so mnou nemaznal." Dnes sa už usmieva, ale doma neostáva. Namieril si to opäť na juh - tentoraz do Dunaujvárosu. "Ponuku pôsobiť v maďarskom hokeji som dostal ešte počas účinkovania v Zeltwegu od Székesfehérváru, no zásluhou Roberta Golda z majstrovského Ferenczvárosu rýchlejšie zareagovali v Dunaujvárosi, a tak som u nich. Rozhodli lepšie finančné a materiálne podmienky, no najmä vyššie ambície. Tunajší funkcionári túžia opäť po titule, ktorý im tohto roku vyfúkol práve budapeštiansky FTC. Nič iné ako prvenstvo ich nezaujíma. K tomu by im mali dopomôcť aj ďalší východniari Fabuľa so Žabkom a povolenú trojicu zahraničných posíl doplníme ešte jedným Slovákom. Cítiť, že sa tu po ére ruského hokeja preorientúvajú na náš. Je bližší ich naturelu. Namiesto drilu dávajú prednosť hravej, variabilnej forme práce, a to sa im páčilo aj v prvej časti letnej prípravy. Pracujem s 22-členným kádrom. Štrnásti sú profesionáli, zbytok študenti. Druhú časť zaberačky začneme 4. augusta a po prechode na ľad (10. 8.) už budeme myslieť viac na hru. Štart v Interkontinentálnom pohári však moji zamestnávatelia berú iba za postupný krok k vysnívanému domácemu zlatu." Ten sa stane mincou na miske váh, či pôsobenie u susedov predĺži alebo nie. Aj tak však myslí na návrat medzi slovenské mantinely. Podkutý nazbieranými skúsenosťami by rád využil príležitosť pôsobiť pri niektorom našom mužstve. Ale to je už ďalšia pesnička.