Nebýva na každom vŕšku hostinec, ani každý rok nevychádza Súkromie či Psie dni (aj takto neveľmi optimisticky by sa dalo začať), ani prvý ročník literárnej súťaže Poviedka `96 sa už nebude opakovať (čo môže byť optimistické alebo pesimistické, aj keď úspešní, t. j. uverejnení autori si pesimizmus - v poviedkach vôbec nebol zriedkavý a nielen u M. Kopcsaya bol aj "estetickotvorný" - určite nepriznajú), a hoci súťažiacich bolo 809, publikovaných bolo (iba? - až?) 27 poviedok - v abecednom poradí, lebo autor a garant a vydavateľ literárneho projektu Koloman Kertész Bagala sa opäť prejavil ako šéf a profesionál (zlomyseľne by som aj dodal, že bol v tomto projekte trochu osamotený, ale nebola by to celá pravda). Víťaz anonymnej súťaže Braňo Hochel s poviedkou Záhradník joyceovským prúdom vedomia na ôsmich stranách a jednou vetou vypovedal nielen o uplynulej dobe v ľuďoch a o ľuďoch v uplynulej dobe, ale aj o sebe samom [roztrúsené kľúčové body textu v závere nespojil a neosvetlil výraznou a osvecujúcou pointou, ako sa v takýchto textoch, ak sú vydarené, stáva(lo) dobrým a zmysluplným zvykom, ale nie veľmi prekvapivým a nie veľmi paradoxným postrehom, keď Záhradník bol skutočným záhradníkom - čo možno na pozadí jeho výnimočnosti a vyčnievania spomedzi ostatných v uplynulej dobe nebolo málo, stačí to však na pointu?]. Avšak poznajúc(?) Braňovo literárne videnie a autorskú minulosť, skôr si myslím, že prednamaškrtil čitateľa a "princípom nenaplneného očakávania" mu dal najavo, kto je vo vzťahu autor-čitateľ pánom; sú však povahy a situácie a poviedky, v ktorých ani podrobenie sa autorovým zámerom nevylučuje estetický zážitok - či azda opäť treba spomenúť Vilikovského dopracovanie Konfuciovej myšlienky o vychutnávaní znásilnenia, čo na rozdiel od autora iného pozoruhodného textu (tentoraz Valčekovej Perlorodky, ktorá je skvelým obrazom situácie ženatého muža stredných rokov, t. j. staršieho brata svojho syna a mladšieho brata svojej ženy - viete, aká je dôstojnosť guayacuruského náčelníka? - ani ja nie a na s. 188 sa to od P. Valčeka tiež nedozviem) aj vysvetlím - Slováci zistili, že pri znásilnení sa dá ležať na chrbte a s rukami za hlavou.
Erotiky a vulgarizmov v súčasnej slovenskej poviedke (ak za jej reprezentáciu budeme pokladať spomínanú Poviedku `96) nie je málo (kde sú tie časy, keď sme v začiatkoch Dotykov museli ísť kvôli vysokej frekvencii výrazov "do p..." v poviedke Jána Brezinu - v Dotykoch sme nebodkovali - až do nitrianskej tlačiarne a šarmom osobnosti presviedčať pracovníčky o funkčnosti a o charakterizačnom rozmere tohto výrazu) - nie všetkým tvorcom sa však podarilo ich literárne hodnoty tak sprostredkovať ako J. Špačekovi či P. Pišťankovi v poviedke Čas (prvé skúsenosti s ejakuláciou mladého ráčkujúceho chalana - "to ti stgieka taká vodička a je to stgašne fasa" - sú roztomilé) - hoci v spomínanom texte (a Pišťankovi najmä v iných projektoch) ide (pravdepodobne) o viac. O viac ide aj v iných poviedkach (o príťažlivú a vtipnú hru s textom alebo metahru s metatextom napríklad M. Habajovi v Pokuse o simuláciu, či o krutý kontrast a pointu - môže byť čakaná pointa pointa? - M. Kasardovi v Grile) - a hoci nie vždy sa viac aj dosiahne, dôležitá je vo väčšine poviedok cesta k cieľu, nie cieľ samotný (najmä ak je rovnaký).
Inak povedané, každodenná realita väčšiny autorov len zriedkavo prináša dostatočne nosný príbeh ich hrdinov a rovina literárnych prvkov je neraz krehkou pôdou pod ich nohami.
Valér Mikula (v tomto prípade predseda odbornej poroty) sa v uvádzajúcom slove presne pýta (Na čo je slovenská poviedka?) i presne si odpovedá ("na to, aby bola - čítaná). Stalo sa a neraz aj stálo zato.
