Informátorov medzi mládežou začali získavať pracovníci Ministerstva Štátnej bezpečnosti NDR systematicky už od jesene roku 1965. V októbri 1965 prerokovávalo politbyro komunistickej SED situáciu medzi mládežou a vyslovilo pohoršenie nad tým, že rastie počet rôznych skupín mladých, ktorí sú pod vplyvom "západnej dekadentnej kultúry". Krátko nato vydal minister Štátnej bezpečnosti Erich Mielke rozkaz číslo 11/66, ktorý zostal v platnosti až do zrútenia komunistického režimu v NDR na jeseň 1989. Podľa tohto rozkazu mali byť nasadení informátori z radov mládeže do týchto "pre štát nebezpečných skupín". V roku 1966 do vtedy v NDR silno sa rozmáhajúceho trampského hnutia, neskôr medzi punkerov a potom čoraz častejšie do skupín mladých kresťanov, ktoré sa formovali takmer vo všetkých väčších mestách vtedajšej NDR a boli považované STASI za bunky ideologickej diverzie. Zvláštnu pozornosť venovala STASI prenikaniu medzi budúcich študentov medicíny. Kedže bol počet medikov obmedzený, zaujímali sa príslušníci Štátnej bezpečnosti o záujemcov štúdia medicíny už na stredných školách. Nadväzovali s nimi kontakty, získavali ich pod sľubom, že im umožnia lekárstvo študovať, pre spoluprácu.
Ale ani zvýšený počet tajných informátorov medzi mládežou neovplyvnil rastúcu nespokojnosť medzi mladými s režimom. V roku 1976 priznali vedúci pracovníci STASI na stretnutí s predstaviteľmi sovietskej spravodajskej služby KGB, že negatívny politický vývoj mládeže je vážnym nebezpečenstvom pre stabilitu komunistického režimu vo vtedajšej NDR. Na sympóziu, na ktorom sa zúčastnil aj značný počet mladých ľudí, hovoril tiež spisovateľ Jürgen Fuchs, ktorý bol v roku 1977 donútený vycestovať z NDR do spolkovej republiky. V septembri 1968, po vstupe vojsk krajín Varšavskej zmluvy do Československa, bol Fuchs povolaný na riaditeľstvo. Tam naňho čakal mladý muž v civile. Nepredstavil sa, zato mu ukázal preukaz príslušníka Štátnej bezpečnosti a začal sa ho vypytovať na učiteľa nemčiny. Či sa na svojich vyučovacích hodinách nezmienil o situácii v Československu a či sa vtedy neobjavilo meno Dubček. Potom musel Fuchs podpísať vyhlásenie, že o rozhovore nebude hovoriť. "Nie som hrdina," povedal Fuchs. "Keby vtedy chceli, aby som podpísal spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou, tak by som ju podpísal." Za niekoľko hodín sa Fuchsovi všetko rozležalo v hlave, zašiel za svojím učiteľom nemčiny a všetko mu povedal. O deväť rokov neskôr bol Jürgen Fuchs, ktorý je teraz splnomocnencom saskej vlády pre otázky Štátnej bezpečnosti, vyhostený ako triedny nepriateľ a nepriateľ socializmu z NDR.
Farár Rudi Pahnke z Berlína na konferencii hovoril o menej známom aspekte spolupráce mladých so Štátnou bezpečnosťou. Podľa farára Pahnkeho trpia mnohí bývalí mladí informátori "paranoickým strachom zo sledovania". Aj to je dôsledok nezodpovedného donútenia mladých k spolupráci so STASI. Trpeli schizofréniou, žili v atmosfére strachu, straty dôvery a lži. Na druhej strane však mnohí z tých, ktorí podpísali spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou, prehliadli klamstvo systému. Potvrdzuje to napríklad rozbor krajskej správy STASI v Berlíne z roku 1988. V rozbore bolo 42 zo 133 mladých informátorov označených za nespoľahlivých. Niektorí z nich sa potom sami stali objektom pozorovania informátorov Štátnej bezpečnosti.
