Mladým slovenským výtvarníkom roka 1996 sa stal žilinský autor Anton Čierny

Víťazom druhého ročníka konkurzu o Mladého slovenského výtvarníka roka 1996, ktorý vypisuje The Foundation for a Civil Society (Nadácia pre občiansku spoločnosť) v spolupráci so Slovenskou národnou galériou a je určená pre umelca do tridsaťpäť rokov, sa v konkurencii 26 výtvarníkov stal Anton Čierny (1963). Žilinského výtvarníka vybrala odborná porota z užšieho finále, kde boli okrem neho ešte D. Sadovská, D. Záhoranský a P. Ondrušek, pričom víťazná cena má podobu trojmesačného tvorivého pobytu v Kalifornii (Sausalito, The Headlands for the Arts). Všetci štyria finalisti sa predstavia na výstave v bratislavskej Galérii Medium, ktorú otvoria 31. júla. Anton Čierny sa na výstave zúčastní prostredníctvom fotodokumentácie piatimi dielami, pričom jedno bude v galérii aj fyzicky vystavené. Ťažiskom sú projekty pre pražskú synagógu na Palmovke (september 1996, kurátorka M. Pachmanová) a pre synagógu v Trnave (február, marec 1997), kde vystavoval v rámci cyklu Pamäť miesta (kurátorka J. Geržová). Pre pražskú synagógu, kde vystavovali aj Švajčiarka Ch. della Giustina, Čech S. Klimeš a I. Némethová zo Slovenska na tému Bábel - Babylonská veža, pripravil A. Čierny inštaláciu s názvom Permanentná permutácia, ktorá vzbudila záujem u laickej i odbornej verejnosti. "Snažil som sa zrušiť tieň Babylonskej veže premietnutý na nebesia," povedal v rozhovore pre SME A. Čierny. "Vyrobil som nové okná do okien, ktoré boli plné piesku a tie sa presýpali z prvého poschodia na prízemie. Čiže hore svetlo postupne pribúdalo a dole sa zatieňovalo. Tým sa menila svetelná kvalita priestoru a zvýraznila myšlienka návratu svetla na miesto, kde patrí. Celý proces trval sedem dní a bol opakovaný. Divák videl presýpajúci sa piesok, pričom sa fyzicky mohol dotknúť piesku v štrbine. Pre trnavskú synagógu som pripravil projekt Svitanie, kde som oddelil priestor niky (Aron-h-kodesh) od modlitebne stenou, ktorá bola naplnená pieskom a mala rozmery 4,5 krát 7 metrov. Celý priestor bol zatemnený a svetlo vnikalo do niky len cez rozetu so židovským symbolom - Dávidovou hviezdou. Postupným odsýpaním piesku sa synagóga nasvetľovala, pričom okrem tejto vizuálnej stránky mal projekt aj zvukový rozmer: bolo tu snímané reálne sypanie piesku cez mikrofón a modifikovaný zvuk vlaku pripomínajúci pamäť holokaustu. Celý proces trval mesiac." Napriek týmto dvom projektom inštalácie A. Čierneho nie sú určené len pre sakrálny priestor. Uprednostňuje však tvorbu pre konkrétny priestor. A. Čierny ukončil Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave roku 1991 (odbor sochárstvo), od čoho sa tiež odvíja inklinácia k sochárskemu riešeniu inštalácie. Prvým "kritikom", ale i "radcom" tvorby A. Čierneho je jeho žena Pavlína, ktorá je takisto výtvarníčka. "Samozrejme, že sa o svojich veciach rozprávame, no snažíme sa nezasahovať do vlastnej tvorby a vzájomne sa nepresviedčame o tom, či je to dobré alebo zlé. Povieme si niekoľko myšlienok, upozorníme sa na veci, ktoré ten druhý nemusí pri práci vidieť. To je však všetko." A. Čierny pripravuje k bratislavskej výstave skladačkový katalóg, v ktorom by chcel čo najkvalitnejšie prezentovať svoje projekty. "Keďže si myslím, že inštalácia si vyžaduje pri prezentácii nielen fotografiu alebo diapozitív, ale aj zakreslenie v priestore, chcem tam uviesť aj niektoré pôdorysy a axonometrie obidvoch synagóg, kde bude vidieť, ako bola daná inštalácia umiestnená a ako korešpondovala s celkovým priestorom."