ch voličov, nie je to iba pre ich nízku politickú kultúru, ale aj preto, že politický systém danej krajiny funguje. Vytvára tak stabilitu pre iné spoločenské systémy, v ktorých sa občan realizuje bez toho, aby ich musel sústavne kontrolovať prostredníctvom politiky. Na to úplne stačí verejná mienka a masmédiá.

Situácia v postkomunistických štátoch a zvlášť na Slovensku je odlišná. Na jednej strane preto, lebo politický systém je značne nestabilný a napokon aj preto, že samotný občan namiesto očakávanej stability a funkčnosti zažíva pravý opak. Nastáva rozčarovanie, nedôvera, apatia. Ďalším slovenským špecifikom je spôsob získavania voliča. Snahou politických strán nie je zápasiť o nevoličov a nerozhodnutých, teda "presviedčať nepresvedčených" - čo je typické pre západnú politickú kultúru - ale získať voliča zvnútra elektorátu, teda "presviedčať presvedčených". Tento postup úzko súvisí s fragmentáciou slovenskej politickej scény, preto je účelné skúmať problém aj z iného uhla. Aké by boli dopady na politický systém, keby sa táto procedúra zmenila na štandardné presviedčanie nepresvedčených?

Tridsať percent nevoličov a nerozhodnutých

Jedným zo spôsobov je analýza pomerne silnej skupiny nevoličov a nerozhodnutých. Prieskumy politických preferencií na Slovensku dlhodobo ukazujú, že počet nerozhodnutých a nevoličov osciluje okolo tridsať percent. To umožňuje aspoň čiastočne pochopiť, aké následky by mali zmeny pomerov politických síl vstupom týchto dvoch skupín do volieb a aká je šanca zmeny politickej orientácie, resp. politického režimu krajiny na konsolidovanú demokraciu.

Nasledujúce údaje pochádzajú z medzinárodného výskumu nazvaného "Socio-politické, ekonomické a axiologické orientácie populácie a premeny stredoeurópskych spoločností - porovnávací výskum českej, slovenskej a rumunskej spoločnosti", ktorý sa realizoval pod záštitou Komisie Európskej únie v Bruseli v roku 1995. Pre komplexnejší pohľad a komparáciu boli analyzované tri skupiny - voliči, nevoliči a nerozhodnutí.

Všeobecná charakteristika nerozhodnutých a nevoličov hovorí, že obe skupiny majú nielen spoločné, ale aj rozdielne črty.

aj by som volil, ale neviem koho

Nerozhodnutých možno charakterizovať ako ľudí prevažne mladších vekových kategórií s nižším vzdelaním, manuálnych profesií, nezamestnaných, stredných nemanuálnych profesií a dôchodcov. Ich politické orientácie sa vyznačujú výrazne prosocialistickými postojmi so silnejším pocitom nostalgie za vymoženosťami prednovembrového režimu, kritickými názormi na súčasnú politickú prax, odklonom od takého typu politického konania, ktorý vyžaduje občiansku aktivitu, kritickým postojom voči činnosti samotných politikov, skrývaním vlastných politických postojov alebo až nezáujmom o politiku a inklinovaním k politickému stredu. Ich ekonomické orientácie sú výrazne etatistické, ich hodnotové orientácie sú ambivalentnejšie ako u ostatných (voličov a nevoličov) s tendenciou odmietať hodnoty individualizmu a príklonom k hodnotám kolektivizmu. V zahraničnopolitických otázkach prejavujú ambivalentné postoje, preferujú spoločenský systém na báze "strednej" alebo "tretej" cesty medzi socializmom a kapitalizmom, pričom ich očakávania spoločenského vývoja do budúcnosti sú skôr pesimistické.

U nerozhodnutých je teda základným rysom nevyhranenosť voči niektorým otázkam, kritickosť, pesimistické očakávania, skepsa, ale aj názorová inkonzistencia a v niektorých prípadoch až kognitívna dezorientácia (neschopnosť chápať súvislosti a adekvátne vyhodnotiť situáciu), čo logicky odráža zníženú schopnosť artikulovať svoju politickú alternatívu. Konečné rozhodnutie ísť voliť môže byť zapríčinené skôr tlakom ľavicovo populistických strán alebo náhodného (momentálneho) faktora, ako vyzretejšími občianskymi, ekonomickými a politickými postojmi. Slovami "aj by som volil, ale keď neviem, čo a koho", by sa dala zjednodušene vyjadriť situácia nerozhodnutého. Z takéhoto aspektu sa budúce konanie nerozhodnutých javí ako ťažšie predvídateľné. Ak berieme do úvahy komplexnú charakteristiku, tak zvýšené šance osloviť nerozhodnutých majú pravdepodobne strany súčasnej vládnej koalície HZDS, SNS a ZRS.

nepôjdem voliť, aj tak sa nič nezmení

Nevoliči sa grupujú na jednej strane spomedzi ľudí v najproduktívnejšom veku a na druhej strane z najstaršej generácie, ľudí s nižším vzdelaním, nezamestnaných, kvalifikovaných robotníkov a dôchodcov. Ich politické orientácie sa vyznačujú prosocialistickými postojmi (sú menej výrazné ako u nerozhodnutých), s pocitom nostalgie za prednovembrovým režimom, oproti nerozhodnutým silnejšie kritickým postojom voči súčasnej politickej praxi (vzďaľovanie sa súčasnej politiky od demokratických vzorov, autoritatívne prejavy, nefunkčnosť občianskych organizácií), odklonom od typu politického konania, ktorý vyžaduje občiansku aktivitu, kritickým postojom voči činnosti samotných politikov (silne rezonuje kritika osobných záujmov v politike), deklarovaným nezáujmom o politické problémy a sebaidentifikáciu s politickým stredom.

Ekonomické orientácie nevoličov sú menej etatistické (preferencie sociálno-trhovej ekonomiky sú väčšie ako u nerozhodnutých). Nezáujem o otázky zahraničnopolitickej orientácie je u nich vyšší ako u nerozhodnutých a voličov. V hodnotovej oblasti prevláda orientácia na konzumný spôsob života oproti hodnotám individuálneho rozvoja osobnosti a príklon k hodnotám kolektivizmu, ich sociálnu mobilitu a postavenie v spoločnosti hodnotia skepticky. Dve najvýznamnejšie časti z nich preferujú spoločenský systém na báze "tretej cesty" medzi socializmom a kapitalizmom a "dubčekovský" socializmus. Na budúci vývoj krajiny majú pesimistický názor.

Určujúcou črtou nevoličov je oproti nerozhodnutým vyhranenosť postojov, zvýšená kritickosť, nezáujem o politiku a celková skepsa. Zjednodušene by sa dal postoj nevoliča vyjadriť názorom: "Nepôjdem voliť, lebo aj tak sa nič nezmení". Ich nedôveru by mohla nalomiť politická alternatíva stredu, napríklad DU alebo demokratická ľavicová alternatíva, SDĽ, SDSS, SZS. Ľavicovo-populistické zoskupenia majú vzhľadom na kritiku súčasnej politickej praxe a kultúry menšiu šancu.

Aké politické konzekvencie z toho možno vyvodiť? Kapitalizmus nenachádza u slovenského občana silnú odozvu. A to v rovine politickej (orientácie na liberalizmus), ešte menej v rovine ekonomickej (orientácia na slobodný trh) a ani v rovine hodnotovej (orientácie na individualizmus). Demokraticky a občiansko-pravicovo orientované zoskupenia presadzujúce tieto hodnoty (KDH, DS, MOS), tak majú omnoho menšiu šancu osloviť nevoličov a nerozhodnutých. Filozofia či skôr rečnícka ekvilibristika na tému akejsi strednej alebo tretej cesty v programoch niektorých politických zoskupení môže prilákať nevoličov aj nerozhodnutých. Silný segment orientovaný na politický stred, nevyhranenosť v názoroch a postojoch, ba niekedy až ich inkonzistentnosť a protirečivosť môžu na jednej strane viesť k opätovnému volebnému víťazstvu strán súčasnej vládnej koalície HZDS, SNS, ZRS, no na druhej stane existuje aj reálna šanca pre strany stredu a ľavicové strany ako DÚ, SDSS alebo SDĽ.

nerozhodnutých radšej neoslovovať

Aké je teda možné smerovanie slovenskej politiky v prípade prechodu nevoličov a nerozhodnutých do radov voličov? Pomer síl na politickej scéne je približne rovnaký - vládna koalícia a opozícia (ak odhliadneme od tradične lavírujúcej SDĽ) disponujú rovnakým množstvom predvolebných preferencií. Reálne sú dve stratégie. Podľa prvej sa politické strany a hnutia budú snažiť získať na svoju stranu časť nevoličov a nerozhodnutých, to by však znamenalo prispôsobiť programovú filozofiu, rétoriku a hlavne prax požiadavkám, očakávaniam a orientáciám týchto skupín. Podľa druhej stratégie sa politické stany a hnutia budú usilovať (tak ako doteraz) o preskupenie politických síl zvnútra elektorátu, teda ovplyvňovaním voličov svojich potenciálnych spojencov, prípadne konkurentov alebo vytváraním koalícií.

Prvá možnosť je atraktívnejšia pre také strany a hnutia ako HZDS, SNS a ZRS, ktoré nemusia vynakladať toľko enegie, pretože parametre predovšetkým skupiny nerozhodnutých sa kryjú s ich politickou kultúrou. Ťažšiu pozíciu u druhej skupiny - nevoličov - majú DÚ, SDĽ alebo SDSS z dôvodu väčšieho dištancu a kritických postojov voči politike ako takej. Pre občiansko-pravicové strany a hnutia zostáva iba druhá možnosť. Je síce o niečo pohodlnejšia, zato s nízkym efektom zisku väčšieho množstva volebných hlasov. Paradoxné je však to, že keď hovoríme o potrebe občianskej aktivity vo voľbách, ktorá by teoreticky mohla zmeniť doterajšie politické usporiadanie a kurz Slovenska, tak realita je úplne opačná. Ak sa nerozhodnutí a nevoliči rozhodnú byť voličsky aktívni, opätovne zvíťazia doterajšie politické zoskupenia a štýl politiky. Pragmatické riešenie azda spočíva v tom, aby počet nevoličov s doterajšími orientáciami ešte viac narástol, a tým sa uvoľnil politický priestor na manévrovanie pre strany napravo od stredu.

Autor: MARIÁN VELŠIC, Autor (1967) je sociológ.