Nitrianske knieža Pribina dal postaviť vo svojom kniežacom sídle v Nitre kostol a roku 828 pozval na jeho vysvätenie salzburského arcibiskupa Adalráma. Sám však ostal ešte niekoľko rokov pohanom. Susedné moravské knieža Mojmír so svojou rodinou a najbližšou družinou prijal roku 831 kresťanskú vieru a krst z rúk pasovského biskupa Reginhara. Po vyhnaní Pribinu z Nitrianska (okolo roku 833) Mojmír I. pripojil Nitriansko nielen k svojej Morave, ale aj k misijnej a cirkevnosprávnej oblasti pasovského biskupstva. Pasovské misijné centrum sa neobmedzovalo len na duchovnú činnosť, ale bolo aj nástrojom politického vplyvu susednej Východofranskej ríše. Kňazi, archipresbyteri a vznikajúca veľkomoravská cirkevná organizácia podliehali pasovskému biskupovi. Veľkomoravské knieža Rastislav (846-870), ktorý odmietal uznať franskú zvrchovanosť, sa rozhodol vybudovať nezávislú cirkevnú organizáciu svojej krajiny.
V 60-tych rokoch 9. storočia vrcholil zápas o cirkevnopolitickú orientáciu celého priestoru ležiaceho medzi Východofranskou a Byzantskou ríšou. Východofranské duchovenstvo, podporované východofranským kráľom Ľudovítom Nemcom, rímsky pápež a carihradský patriarcha vstúpili do zápasu o rozsiahle územie na strednom a dolnom Dunaji, o ktoré sa delili najmä Veľká Morava a Bulharsko (vtedy boli susedmi). Pápežská kúria plánovala vzkriesiť staré Illyricum, neskoroantickú cirkevnú provinciu so sídlom v Srieme (dnes Sriemska Mitrovica), ktorá by ako kedysi podliehala priamo pápežovi. Pápež Mikuláš I. svoje nároky energicky reklamoval a stretol sa s odporom carihradského patriarchu Fotia a byzantského cisára Michala III.
Práve v rokoch 861-863 vstúpil do tohto zápasu aj Rastislav. Keď nepochodil so svojou žiadosťou u pápeža, vyslal posolstvo k byzantskému cisárovi. Cisár Michal III. mu vyhovel a vyslal k nemu misiu, ktorú viedli bratia Konštantín a Metod. Vzdelaný Konštantín ešte pred odchodom na Veľkú Moravu zostavil slovanské písmo hlaholiku a začal do slovanského (staroslovienskeho) jazyka prekladať liturgické a biblické texty. Slovanské jazyky boli v ranom stredoveku navzájom dobre zrozumiteľné, preto Konštantín a Metod, ktorí ovládali slovanské nárečie v oblasti Solúna v južnom Macedónsku, sa dohovorili aj na Morave. Preto Konštantínova staroslovienčina, ktorá mala základ v jazyku macedónskych Slovanov, sa na Veľkej Morave mohla stať liturgickým a literárnym jazykom.
Konštantín a Metod, aby mohli po 4 rokoch pôsobenia na Veľkej Morave vysvätiť svojich žiakov na kňazov, potrebovali sami vyššiu cirkevnú hodnosť, ktorú mohli získať v Carihrade alebo v Ríme. Preto roku 867 odišli z Moravy. Cestou sa zastavili u panónskeho kniežaťa Koceľa (861-876) v Blatnohrade, kde vyučili 50 žiakov slovanskému písmu. V Benátkach zastihlo bratov pozvanie pápeža. Výsledkom ich rímskeho pobytu, počas ktorého Konštantín zomrel (14. 2. 869), bolo uznanie slovanskej liturgie v roku 868 a najmä vysvätenie Metoda za arcibiskupa koncom roku 869. Ujať sa svojho arcibiskupstva, ktoré podľa pápežovho rozhodnutia malo zahŕňať Veľkú Moravu a Koceľovo Panónske kniežatstvo, zabránili Metodovi vojnové udalosti. Počas spiatočnej cesty na Moravu padol dokonca do bavorského zajatia, odkiaľ ho vyslobodil až silný nátlak pápeža na bavorských biskupov v roku 873. Metod bol potom moravským arcibiskupom až do svojej smrti 6. apríla 885. Jeho arcibiskupstvo bolo nezávislou cirkevnou provinciou podliehajúcou výlučne pápežovi. Jeho vznik bol zároveň uznaním nezávislého a rovnocenného postavenia Veľkej Moravy medzi štátmi vtedajšej Európy.
Autor: JÁN STEINHÜBEL
