Prvých dvoch hostí som stretla na križovatke zopár ulíc od Haynesovho domu v štvrti Montparnasse, kde kedysi bývali Pablo Picasso, Salvador Dali a Henry Miller. Cindy Sard, reportérka z káblovej televízie z Marina del Rey, a Sandy Rosenfeld, ktorá sa stará o obnovu domov vo Philadelphii, prišli na večierok presne podľa tých istých inštrukcií ako ja: Haynes nám ich nadiktoval do telefónu, keď sme sa mu pred pár dňami ohlásili.
Prezradil nám aj kód na domovej bráne a požiadal nás, aby sme priniesli príspevok na úhradu večere v obálke označenej naším menom. Navrhol, aby sme do tej obálky vložili sto frankov na osobu.
Večierky uspokojujú túžbu
stýkať sa s umelcami
Býva v dvojposchodovom podkrovnom byte, ktorý slúžil posledné storočie ako sochársky ateliér. V horúci letný večer sa väčšina hostí zhromaždila v malom patiu, vykladanom mačacími hlavami. V byte bolo príliš veľa ľudí na to, aby sa dalo presne určiť rozvrhnutie domu, podľa všetkého však väčšinu prvého poschodia zaberá útulná kuchyňa a protiľahlú stenu lemuje drahá videoknižnica. Ventilátor na strope sotva víril ťažký vzduch.
Jim vraví, že sa snaží obmedzovať počet účastníkov na 75. Celý večer pobiehal od hlúčika k hlúčiku a neúnavne predstavoval seba i druhých. Krstné mená si pamätá ako skúsený politik.
"Dnes večer poznám asi tretinu hostí. Ďalšia tretina sa ohlásila telefonicky. Tú poslednú tretinu som v živote nevidel ani nepočul. Na tom však nezáleží, aj tak je to šialenstvo." Skoro všetci hovorili po anglicky. Mohli ste si vypočuť všetky druhy konverzácie.
"Je to dobrý protiliek na pocit izolácie, keď ste si ešte nezvykli na Paríž," povedal Rick Mitchell, novinár, ktorý prišiel do Paríža po šesťmesačnom pobyte v juhovýchodnej Ázii. Mitchell mi rozprával o tom, ako sa stratil v malajskej džungli. "Všetci si mysleli, že je po mne". Do nášho rozhovoru sa zamiešala Daniella Noack z Berlína: "V Berlíne je diskotéka, ktorá sa volá džungľa. Aj tam sa dá stratiť."
Moju pozornosť potom upútala Heilbron Rushing-Cooper z Virginie, ktorá práve končí dvojročné prednášanie na americkej univerzite v Paríži. Hovorila hosťom, kde sa dá nájsť najlepšie sladké pečivo v Paríži: "Au Chien Qui Fume - U fajčiaceho psa. Existujú už od roku 1740."
Jim ma odtiahol nabok, aby ma zoznámil s Joannou. Vraví, že na jeho nedeľňajšie večierky chodí už dvadsať rokov. "Ak ich spravím za rok tridsať, príde na dvadsať." Aké je Joannino priezvisko? "Neviem," povedal a pokrčil plecami. "Krstné mená si pamätám lepšie."
Bol tam aj beatnický básnik Ted Jones, aj on chodí na večierky pravidelne, rovnako ako Xaviera Holander, ktorá napísala knihu Šťastná šľapka. Umelec Fanchon Frohlich po prvýkrát prišiel ako hosť londýnskeho vydavateľa Johna Caldera, ten tam však v ten večer nebol, pretože večeral s Haynesom deň predtým.
"Ak ste nablízku, nemôžete neprísť," vyhlásil Arthur Stubbs z Asociácie pre globálnu výchovu a umenie alebo - ako on hovorí - z matky Zeme všetkých umeleckých smerov, so sídlom v Ženeve. Stubbsovi sa podarí prísť na Haynesove večierky štyri alebo päťkrát za rok. Susan Schiefelbein zo Saturday Review vraví, že sa v ateliéri zastaví vždy, keď je v Paríži. Hosťom rozprávala o knihe o sociálnych a environmentálnych témach, ktorú plánovala spolu s Jacquesom Cousteauom. "Študenti sú v úžase," povedala Susan. "Objavujú svojho obľúbeného profesora."
Večera
Tento obľúbený profesor v nápore júlovej horúčavy a vlhka dozeral v kuchyni na zbor dobrovoľných pomocníkov - mnohí z nich sú univerzitní študenti - a ponúkal hostí, aby sa obslúžili. Večera bola pripravená v strede miestnosti na stole zakrytom červeným kockovaným obrusom, v obrovskom hrnci bol čerstvý šalát, na rajniciach boli špagety casserole s veľkými mušľami, ustricami, krevetami, šampiňónmi, maslom a cesnakom a ako šalát konzervovaný hrášok. Dezert ste si mohli vybrať: koláčiky, zmrzlinu alebo veľkú porciu čerstvých nakrájaných broskýň. Kto mal chuť, mohol jesť zo všetkého. Bola to veľmi dobrá večera a vlastne jedna z najlacnejších, aké som v Paríži jedla. A ani ste nemuseli jesť z papierových tanierov, pretože zbor dobrovoľníkov nonstop umýval taniere a hŕbu rozmanitých príborov a súprav. Samoobslužný bar bol otvorený počas celej večere a mohli ste si vybrať pivo, víno, nealkoholické nápoje alebo vodu. Pilo sa z plastikových pohárov.
"Tento bláznivý bufet je najlepšia a najzábavnejšia večera, akú sme v Paríži zažili," povedala Annette Champion. Spolu s manželom Bobom Grossom sedeli na múriku v patiu a na kolenách si pridržiavali taniere s večerou. U Haynesa večerali už druhýkrát. Annette mi porozprávala, že ju farmaceutická spoločnosť so sídlom v Bostone, pre ktorú pracuje, poslala do Paríža. Spolu s manželom, fotografom, ktorého vzrušuje perspektíva života v meste svetla, strávili tento deň hľadaním bytu. "V Bostone za 1000 dolárov dostanete slušný byt. Tu za tú sumu nájdete iba jednoduchý ateliér v horšej štvrti."
Nedeľňajšie večierky vytvárajú ideálnu sieť, pomocou ktorej si môžete nájsť prijateľné bývanie. Annette si poznačila adresu človeka, ktorý sa vraj čoskoro zo svojho bytu odsťahuje. Keby to aj nevyšlo, môže sa spoľahnúť na Haynesa, ponúkne nocľah každému. Prijíma nocľažníkov ako väčšina z nás poštu. Ale pojem "junk mail" (reklamná pošta, čo sa hneď odhadzuje) nepozná. "Toto je úplne otvorený dom. Som posledný z dôverčivých ľudí na tejto zemi," hovorí.
Pán Alternatívna Kultúra
Jim Haynes nosí pod nosom fúzy a na konci nosa okuliare na čítanie. Narodil sa v Shreveporte, v štáte Louisiana. Ako desaťročný odišiel do školy vo Venezuele a do Európy prišiel v päťdesiatych rokoch. Slúžil v americkom letectve na základni v Edinburghu. Roku 1959 ho z armády prepustili, ale zostal v Edinburghu a založil si tam, ako mnohí tvrdia, prvé kníhkupectvo s paperbackami v Európe.
Hovorí sa, že jeho kníhkupectvo - The Paperback - bolo prvým kníhkupectvom v Európe, kde sa dali kúpiť knihy amerických beatnikov: Allena Ginsberga, Jacka Kerouacka a Williama Burroughsa. "Mali sme tam aj Henryho Millera," vraví Haynes, "ktorý bol v tom čase v Británii zakázaný pre obscénnosť." Kníhkupectvo sa čoskoro premenilo na akýsi salón - spisovatelia a umelci tam chodili na kávu a súčasne tam prezentovali aj svoje knihy. V tom čase začal inscenovať v pivnici aj divadelné hry, ktoré sa neskôr stali základom divadla Traverse. Podľa londýnskeho Telegraphu sa tieto inscenácie stali centrom rýchlo rastúceho hnutia Edinburgh Fringe. V polovici šesťdesiatych rokov sa presťahoval do Londýna a preniesol tam aj svoje divadlo. Roku 1966 založil na Drury Lane Umelecké laboratórium, v ktorom John Lennon a Yoko Ono pózovali ako živé sochy. V tom istom roku začal vydávať aj undergroundový časopis TO. A roku 1969 založil spolu s Geramaine Greer-Cucaj noviny, ktoré o sebe tvrdili, že boli prvými novinami na svete zameranými na sexuálne oslobodenie. "To bol iný život," vraví dnes Haynes. "Boli to šesťdesiate roky." Haynes je v šesťdesiatych rokoch aj dnes, aby som bola presná, má 63 rokov. Už 29 rokov žije v Príži a 25 rokov učí na parížskej univerzite. V roku 1984 vydalo vydavateľstvo Faber a Faber jeho autobiografiu Ďakujem, že ste prišli. Knihu venoval asi 2500 priateľom a milenkám (všetkých ich v úvode knihy vymenováva) a aj "všetkým zakukleným hipíkom".
Dnes je však najviac hrdý na sprievodcov, knihy, ktoré vychádzajú pod názvom Ľudia ľuďom. Nenájdete v nich ani slovo o hoteloch, turistických atrakciách a obchodoch. Namiesto toho dostanete kontaktné adresy, väčšinou vo východnej Európe. (Najnovšou knihou v jeho sérii je sprievodca po Rusku, ktorý vydalo bostonské vydavateľstvo Zephyr Press. Stojí 12 dolárov a okrem mien, veku, adries a telefónnych čísel kontaktných osôb sa dozviete, aké majú Rusi koníčky a čo vám na cestách odporúčajú.
"Ľudia, ktorí bývajú, pracujú a zabávajú sa vo svojich mestách po celom svete, hovoria o svojom prostredí omnoho viac ako všetky príručky dokopy," vraví Jim. Rozlišuje medzi cestovateľmi a turistami: "Turista do ničoho neprenikne, sedí vo vyhliadkovom autobuse a s domorodcami sa nestýka. Cestovateľ sa zúčastňuje na každodennom živote miestnych obyvateľov a všetko spozná na vlastné oči. Na cestovaní je najdôležitejšie poznávanie ľudí." A to je to najdôležitejšie aj na jeho večierkoch. Roku 1983, keď sa jeho večierky stali obľúbenou zastávkou pre spisovateľov a umelcov, napísal o Paríži slávny grécky skladateľ Vangelis: "Čo urobíte, keď sa dostanete do Paríža? Pôjdete do le Coupole. Idete do St. Germain. Idete do Les Halles. Pozriete si parížske uličky. A, samozrejme, idete navštíviť Jima Haynesa."
Ak idete na večeru
k Jimovi Haynesovi:
Večera: Ak chcete ísť na nedeľný večierok k Jimovi Haynesovi, zavolajte mu z dôvodu rezervácie a aby vám vysvetlil, ako sa dostanete do jeho bytu na 83 rue de la Tombe Issoire v 14. parížskom obvode. Haynes žiada od hostí 100-frankový príspevok.
Telefónne číslo v Paríži je 01133 1 432 71 76. Najlepšieho ho zastihnete asi o 10. h parížskeho času. Číslo faxu je: 01133 1 43 20 41 95, e-mail: jim.haynes@msn.com, adresa: Atelier A-2, 83, rue de la Tombole Issoire, 750 14 Paris.
Knihy: Ak nemôžete zohnať Haynesovho sprievodcu Ľudia ľuďom, spojte sa s vydavateľstvom Zephyr Press (617 628 97 26). Sprievodca Ruskom stojí 14,95 dolára vrátane poštovného. Navštívte aj stránku WWW Zephyr Press: http://world.std.com/~zephyr
Autor: San Diego Union Tribune. Preložila Michaela Chorváthová
