ť v Pamätníku holokaustu a to ešte v Berlíne, si vie predstaviť málokto.

Peter Eisenman sa toho nebojí a nebojí sa ani vandalov. Preto nebol nadšený, keď sa berlínska radnica rozhodla natrieť jeho pamätník chemikáliami proti graffity. Navyše, keď sa ešte ukázalo, že ich dodávateľom je firma Degussa. Tá Degussa, ktorá do plynových komôr dodávala cyklón.

To je len jedna z paradoxných situácií, ktoré sprevádzali tvorbu a výstavbu pamätníka. Celé to trvalo 17 rokov a vstupovala do toho politika, náboženstvo, emócie a predsudky. Nič na tom nezmení ani fakt, že pamätník dnes otvoria.

Kontroverzné je už jeho umiestnenie: nachádza sa neďaleko vily šéfa nacistickej propagandy Josefa Goebbelsa a Hitlerovho úradu, pri Brandenburskej bráne, v mŕtvej zóne medzi východným a západným Berlínom. Eisenman chcel pamätník postaviť priamo na mieste Goebbelsovho domu, ale obával sa, že by sa z pamätníka stalo miesto neonacististických schôdzok.

Mnohým sa nepáči ani vizuál pamätníka: 2711 tmavých pilierov, ktoré pripomínajú náhrobné kamene a vytvárajú labyrint. Vraj je to ponuré, smutné a Nemcov to bude deptať za to, čo urobili počas vojny. Správna rada pamätníka nesúhlasí a tvrdí, že všetko je vysoko symbolické. Človek sa medzi piliermi stráca, zvuky sa deformujú, vzniká pocit stiesnenosti a izolácie. Presne tak to pociťovali aj obete holokaustu.

Spočiatku sa židovským organizáciám nepáčilo, že na pamätníku nie sú žiadne mená ani Dávidove hviezdy: mali pocit, že pamätník im nepatrí.

Iným sa zasa nepozdáva, že ho venovali len židovským obetiam. "Ako je možné, že my, ktorí sme trpeli, nemáme pochopenie pre postihnutých, Rómov, homosexuálov, Poliakov," pýta sa Kurt Julius Goldstein zo spolku bývalých väzňov Osvienčimu.

Jacob Schulze-Rohr z vedenia pamätníka však hovorí: "Každý má mať svoj pamätník. Poliak sa mohol stať nacistom, lesbička mohla zaprieť svoju orientáciu, ale Židov oddelili od ľudstva len preto, že sa narodili ako Židia."

JANA MIKUŠOVÁ

Dlhá cesta k pamätníku

1988 - novinárka Lea Roshová prišla s iniciatívou postaviť pamätník

1992 - vybrali miesto

1993 - do projektu sa vložil kancelár Helmut Kohl

1995 - prvý projekt: obrovská "plachta" s menami obetí, Kohl je proti

1997 - víťazí projekt Petra

Eisenmana a Petra Serra

1998 - na Kohlovu intervenciu znížili počet pilierov

zo 4000 na 2711

1999 - projekt doplnený o dokumentačné stredisko schválil parlament

2001 - objavili sa plagáty "Holokaust nikdy nebol" požadujúce, aby sa pamätník nestaval

2003 - začiatok výstavby, škandál s Degussou

2005 - otvorenie (mik)