vydania prílohy)

Autor Ján Oravec, prezident Nadácie F. A. Hayeka v Bratislave, sa v práci spracovanej pre Inštitút liberálnych štúdii zaoberá najvýznamnejšími súčasťami politického spektra každého demokratického systému, teda zložitým vývojom a vzájomnými vzťahmi liberálnej, konzervatívnej a sociálnodemokratickej tradície. V prvej časti je v skratke zachytený vývoj a najdôležitejšie premeny, ktorými hlavné prúdy politickej ideológie prešli v priebehu 20. sotoročia, vrátane spôsobov, akými boli pretavené do politických programov jednotlivých strán politického spektra a toho, do akých typov hospodárskej politiky potom vyústili.

Koniec bipolárneho sveta - koniec histórie?

Koniec konfrontácie medzi socializmom a kapitalizmom, víťazstvo ideologického systému založeného na liberálnej demokracii a trhovej ekonomike, zánik koncepčných a podstatných rozdielov medzi navzájom protikladnými systémami však neznamená "koniec histórie", ako to svojho času sugestívne, ale nesprávne, tvrdil Američan Francis Fukuyama.

Bolo by - bohužiaľ - naivné domnievať sa, že krachom reálneho socializmu sa myšlienka silného štátu raz a navždy zdiskreditovala. Západ, ktorý stál v tvrdej opozícii proti komunistickej ideológii, sa v mnohom - hoci bez komunistických či socialistických revolúcií - uberal rovnakým smerom.

Polemika pokračuje

Aj keď komunistický systém padol, polemika - dnes už v neantagonistickej forme - pokračuje v "tábore víťazov". Anglosaský svet - najmä USA a Veľká Británia - kladie väčší dôraz na individualizmus, na slobodu jednotlivca, ktorý nesie hlavné bremeno zodpovednosti za svoje rozhodnutia a osud.

Negatívnym vymedzením hodnotovej orientácie na individualizmus je pochopiteľne odmietanie koncepcií sociálnej spravodlivosti a rovnosti, ktorými sú zdôvodňované požiadavky na prerozdeľovanie prostriedkov či práva na prácu. Typický je skeptický postoj voči akejkoľvek sociálnej akcii, iniciatívu jednotlivca a jeho slobodu vždy kladie do protikladu s požiadavkami rovnosti, neuznáva obmedzovanie slobody z dôvodu ideálov sociálnej spravodlivosti či rovnosti.

Naproti tomu spoločným definičným znakom napr. európskych krajín so silnou sociálnodemokratickou tradíciou vedených Nemeckom a jeho Sozial Marktwirtschaft či - z odlišných dôvodov - Japonska, je väčšia orientácia na kolektivistické hodnoty. Vláde sa v oveľa väčšej miere pripisuje zodpovednosť za riešenie ekonomických a sociálnych problémov spoločnosti.

Výrazom aktívnej úlohy vlády v hospodárskom živote sú potom jej majetkové podiely v podnikoch a vytváranie vzájomne prepojených podnikateľských skupín. Výrazom väčšieho dôrazu na sociálnosť je veľkorysejšie koncipovaná politika sociálneho zabezpečenia a prihlásenie sa vlády k spoločenskej zodpovednosti za kvalifikáciu či zabezpečenie minimálnej úrovne bývania pre svojich občanov.

Ideologickým zdôvodnením takto definovanej úlohy štátu je presvedčenie, že ak existujú dôvody (bezpečnosť, ochrana, pomoc v núdzi), ktoré sa zdajú byť väčšine spoločnosti dostatočné, vládne zásahy (legislatíva, donucovací mocenský aparát) sú akceptovateľné dokonca aj za cenu istých dodatočných ekonomických nákladov (dane).

Tieto rozdielne prístupy sa prenášajú aj do rozdielov na úrovni vnútropodnikovej kultúry: kým anglosaské firmy vo vzťahu ku svojim zamestnancom uprednostňujú flexibilitu, t. j. ich prijímanie a uvoľňovanie podľa momentálnych potrieb a vo vzťahu ku konkurencii preberanie iných podnikov a zlučovanie s nimi na základe kritérií ziskovosti, podniky v krajinách orientovaných na kolektivistickejšie hodnoty oveľa viac zdôrazňovali význam vernosti podniku a programového rozširovania požitkov vyplývajúcich zo zamestnania v danom podniku a širší prístup k vytváraniu štruktúry trhu než na bežnom fungovaní trhového mechanizmu.

Záver

Zosumarizujme teda zmätenie pojmov, ideologickú popletenosť, ktorá je príznačná pre 20. storočie: v jeho priebehu sa mnohí liberáli stali socialistami, klasickí liberáli konzervatívcami, konzervatívci liberálmi a socialisti zasa liberálmi a konzervatívcami súčasne.

Aj z tohto dôvodu, v kontexte "všeobecnej krízy identity" uvedených ideologických smerov, je veľmi dôležité, aby slovenskí liberáli, slovenskí konzervatívci a slovenskí sociálni demokrati jasnejšie definovali samých seba, definovali, na AKÝ liberalizmus, AKÝ kozervativizmus a AKÚ sociálnu demokraciu vlastne nadväzujú.

II. SLOVENSKÝ

LIBERALIZMUS,

KONZERVATIVIZMUS

A SOCIÁLNA DEMOKRACIA

Problémy profilácie politického spektra na Slovensku možno sformulovať do nasledovných tvrdení:

1. Na Slovensku existuje pluralitný systém viacerých politických strán, ktorý je však poznačený výrazne dominantným postavením jedného politického subjektu (HZDS).

2. Najsilnejší politický subjekt sa (zrejme vedome a zámerne) odmieta programovo bližšie definovať a v snahe maximalizovať volebný výsledok sa štylizuje do podoby skôr centristického, resp. širokospektrálneho hnutia so všetkými negatívnymi dôsledkami, ktoré z toho pre dozrievanie politickej scény ako celku vyplývajú.

3. V ľavej časti politického spektra absentuje silná sociálnodemokratická strana, keď z historických dôvodov SDĽ do tejto úlohy ešte ani zďaleka nedozrela a strana tohto názvu - SDSS - má problémy s mobilizáciou podpory výraznejšej časti voličskej základne.

4. Pravicové strany majú sklon - najmä v sociálnej oblasti - upadať do sociálnodemokratických pozícií. Nimi presadzovaný liberalizmus tak nadobúda určité črty ľavicového liberalizmu.

5. Síce pochopiteľná (vyplývajúca z politických reálií) potreba zomknúť sa má za následok oneskorenie profilácie politického spektra, keď namiesto výmeny názorov v ostrej vzájomnej konfrontácii sa tieto trecie plochy obrusujú.

6. Navyše v pravej časti politického spektra neexistuje kritika sprava (ako napr. v ČR v podobe kritiky ODS zo strany menšieho koaličného partnera ODA), čo tiež neprispieva k skutočne pravicovej profilácii strán nachádzajúcich sa v tejto časti spektra.

7. Vyššie uvedené okolnosti prispeli k tomu, že slovenské politické spektrum je - napriek deklarovanej pravicovosti jeho časti - vychýlené viac doľava, než by bolo pre zdravý ekonomický vývoj krajiny potrebné.

SLOVENSKÝ LIBERALIZMUS

Charakterisitckou črtou tejto časti slovenského politického spektra je jeho historická neukotvenosť. Tradícia, na ktorú by bolo možné nadviazať, prakticky neexistuje.

Tento nepriaznivý faktor, ktorým absencia tradície nesporne je, by bolo možné premeniť na pozitívnu motiváciu a s veľkou vehemenciou sa pustiť do budovania novej tradície v slovenskom prostredí. Tejto náročnej úlohe však strany, ktoré sa od r. 1989 postupne objavovali v tejto časti politického spektra, zostali veľa dlžné. (V záujme objektivity však treba dodať, že skutočné liberálne princípy nachádzajú medzi slovenským voličstvom len minimálny ohlas.)

Navyše stranám, ktoré majú ambíciu reprezentovať na Slovensku liberalizmus, objektívne zužuje ich manévrovací priestor bremeno nedávnej minulosti. V dôsledku hektického vývoja celej slovenskej politickej scény v posledných rokoch totiž strany, ktoré sa na Slovensku dnes hlásia k liberalizmu, nevznikli ako nové strany, ale boli len produktom nejednoznačného a veľmi komplikovaného vývoja v iných stranách (Demokratickej únii, ale najmä Demokratickej strane). Tento spôsob vzniku potom zákonite oslabil intenzitu smerovania ich reálnej politiky k formálne deklarovaným cieľom.

V tejto časti spektra vari najciteľnejšie chýba ucelená predstava o funkciách a hlavných úlohách liberálneho štátu v ekonomike a v spoločnosti. Jej kontúry by sa mali detailnejšie formovať v intenzívnej diskusii s politickými oponentmi z iných politických strán, ale najmä v diskusii vo vnútri strán samotných.

Častá vzájomná nekonzistentnosť programových cieľov týchto strán (niekde väčšia, niekde menej citeľná) je dôkazom toho, že takáto fundamentálna diskusia buď vôbec neprebehla, alebo bola veľmi nedostatočná.

K tomu prispieva ešte aj skutočnosť, že snaha zlepšiť si vyhliadky vo voľbách vedie niektoré strany k potrebe väčšej vzájomnej koordinácie a k spoločnému postupu. Z hľadiska maximalizácie volebného výsledku je toto úsilie síce pochopiteľné, pretože vyplýva z dnešných slovenských politických reálií, to však nemení nič na tom, že v konečnom dôsledku to vedie k (za)stieraniu rozdielov medzi programami, ktoré by - za normálnych okolností - príbuzné byť nemali.

Ukazuje sa zároveň, že v tejto časti politického spektra akútne chýba prítomnosť radikálnejšej liberálnej strany, ktorá by mala "odstredivý" účinok na ostatné strany podobného zamerania.

Trh, privatizácia, zvýšenie zodpovednosti jednotlivca, atď. sú síce princípy, ku ktorým sa liberálne strany hlásia ako k základným podmienkam transformácie slovenskej spoločnosti, v diskusiách o spôsoboch ďalšieho postupu ekonomickej a sociálnej reformy sa ich však niekedy až príliš ľahko dokážu vzdať ( prípad doprivatizácie najväčších slovenských bánk) - aj keď dôvody ich postupu sú opäť pochopiteľné.

Uvedené princípy sa dostatočne nepremietajú ani do sociálnej oblasti, kde evidentne absentujú konkrétne alternatívy dnes uskutočňovanej sociálnej reformy (reforma dôchodkového systému a systému sociálneho zabezpečenia ako celku, reforma zdravotníctva, atď.), ktoré by boli v súlade s liberálnou víziou usporiadania spoločnosti.

Rad objektívnych i subjektívnych, tak vnútorných, ako aj vonkajších faktorov spôsobil, že slovenský liberalizmus tak ako sa dnes profiluje, má bližšie k ľavicovému liberalizmu než v predchádzajúcej časti spomínanému klasickému liberalizmu.

SLOVENSKÝ

KONZERVATIVIZMUS

Na rozdiel od liberálnych strán majú slovenské strany konzervatívnej orientácie, (kde možno zaradiť predovšetkým strany s prívlastkom kresťanský vo svojom názve) viac možností pri výbere tradície, na ktorú chcú nadviazať. Neznamená to však, že by tým mali úlohu nejako uľahčenú. Skôr naopak!

Aký konzervativizmus sa má vlastne stať východiskom ich hospodárskej a sociálnej politiky?

Má to byť tradičný slovenský konzervativizmus spred niekoľkých desaťročí, ktorý nestihol absorbovať najmodernejšie trendy a uviazol v štádiu dnes už nezdravého tradicionalizmu a provincionalizmu, ktorému sa pripisujú skôr negatívne črty: "pseudoľudovosť, náboženský fundamentalizmus, slavianofilstvo, antidemokratizmus, odmietanie liberalizmu, komplexy voči cudzine a provinčnosť"?

Alebo to má byť konzervativizmus, ktorý - aj keď s veľkou dávkou opatrnosti - aj vo svete akceptoval mnohé liberálne princípy: posilnenie postavenia jednotlivca, trhového mechanizmu na jednej strane a obmedzenie úlohy štátu v ekonomike a v sociálnej oblasti na strane druhej?

Zdá sa, že táto dilema spôsobuje politickým stranám tejto časti politického spektra značné ťažkosti. V najsilnejšom subjekte tejto orientácie (KDH) prebieha síce vnútrostranícka diskusia, čo je veľmi pozitívne, podľa všetkého je to však zatiaľ diskusia skôr o taktických záležitostiach (spôsob prezentácie strany voličom a kontanktu s nimi) než o podstatnejšej revízii programových cieľov a princípov politickej ideológie.

Zatiaľ tak zostáva nevyriešená - pre politikov a voličov tohto presvedčenia - kardinálna otázka, či majú princípy ako rodina, obec, morálka, tradície, atď. zostať jednoznačne dominantné, alebo do navrhovanej hospodárskej a sociálnej politiky premietnuť vo väčšej miere ako doteraz princípy trhu, slobody voľby, autonómie jednotlivca, resp. ako tieto dve sady princípov zladiť. (Liberáli sa naopak domnievajú, že oddeľovanie ekonomiky a morálky je umelé, pretože princíp voľného trhu v sebe obsahuje veľmi silné morálne väzby, ako to zdôrazňoval už Adam Smith vo svojej Teórii morálneho cítenia.)

Všetko však nasvedčuje tomu, že dnešný stav profilácie kresťansko-konzervatívnej časti slovenského politického spektra má viac spoločných čŕt s konzervatívnym fundamentalizmom prvej tretiny tohto storočia než s modernou verziou kresťanského liberalizmu napr. na spôsob Michaela Novaka.

Výsledkom je potom (skôr keynesovská) hospodárska politika a (príliš paternalistická) sociálna politika, ktorá má veľa čŕt nekonzistentných s trhovou ekonomikou: napr. prílišný etatizmus v podobe ochranárskych postojov voči poľnohospodárstvu, či prílišná opatrovateľská funkcia štátu v systéme sociálneho zabezpečenia.

Ak má teda politické spektrum na Slovensku nadobudnúť jasnejšie kontúry, budú si musieť subjekty pôsobiace v tej jeho časti, ktorá sa deklaruje ako kresťansko-konzervatívna, vyjasniť svoj vzťah k ostatným dvom hlavným prúdom, potreba jasnejšieho sebadefinovania je veľmi citeľná.

Do budúcnosti bude napr. asi len ťažko možné vystačiť so zjednodušujúcimi postojmi k liberalizmu, s jeho stotožňovaním s "voľnomyšlienkárstvom" či dokonca s anarchizmom a namiesto toho bude nevyhnutne potrebné z vlastných pozícií kriticky analyzovať - predpojatosťou nezdeformované - liberálne prístupy, ktoré najmä v posledných desaťročiach opäť potvrdzujú svoju opodstatnenosť, a preto si ich osvojili mnohé subjekty s príbuznou orientáciou v zahraničí.

Rovnako dôležité je aj jasnejšie sebadefinovanie voči socialistickým, resp. sociálnodemokratickým tendenciám, ktoré mali pre kresťansko-konzervatívne myslenie vždy istú príťažlivosť, a ktorých výrazné stopy možno nájsť aj v programových dokumentoch napr. slovenských kresťanských demokratov.

SOCIÁLNA DEMOKRACIA

Aj výhodou subjektov z ľavej časti politického spektra je možnosť nadviazať na nepreberné množstvo myšlienkových prúdov a tradícií, ale najmä na skúsenosti z dlhých desaťročí vládnutia sociálnodemokratických strán v západnej a severnej časti Európy po druhej svetovej vojne.

Ich nezanedbateľnou výhodou je aj ľavicovejšia orientácia veľkej časti slovenskej populácie s jej zažitými stereotypmi rovnostárstva, paternalizmu, kolektivizmu, atď., ktoré sú veľmi hlboko zakorenené v spoločenskom vedomí.

Ide však len o zdanlivú výhodu, pretože zvádza tie politické strany, ktoré by chceli svoje programy postaviť na vyššie uvedených atribútoch, k podkladaniu sa voličom a často k hrubozrnnej demagógii. K tej navyše zvádzajú aj niektoré sprievodné javy nevyhnutnej reformy (privatizácia, nezamestnanosť, cenová liberalizácia, atď.) a ľavicové strany aj na Slovensku nie vždy dokážu odolať pokušeniu kritizovať tieto opatrenia namiesto príčin, ktoré viedli k nevyhnutnosti použiť ich.

Aj problémy, ktoré musia riešiť sily deklarujúce svoj príklon k sociálnej demokracii, sú tak interné, ako aj externé. Ich hlavným problémom je vyrovnanie sa s dedičstvom vlastnej minulosti. Odklon od komunistickej ideológie totiž ešte nie je pre verejnosť dostatočným dôkazom presvedčivosti príklonu k demokratickému socializmu či k sociálnodemokratickým hodnotám.

Profilácia tohto typu si vyžiada ešte veľa času, pretože - ako sme sa pokúsili ukázať v prvej časti - vývoj poslednej tretiny 20. storočia ukázal v praxi odvrátenú stranu - negatívne dôsledky - uplatňovania základných postulátov sociálnodemokratických postulátov, čo vyústilo do potreby privatizovať neefektívne odvetvia, ktoré štát pred desiatkami rokov znárodnil, ako aj do potreby zreformovať "sociálny štát", ktorého sociálnodemokratická podoba sa najmä v posledných rokoch stáva vážnou prekážkou ekonomického rastu.

Najväčší rozdiel medzi slovenskými liberálnymi a kresťansko-konzervatívnymi stranami na jednej strane a slovenskými ľavicovými stranami na strane druhej je v tom, že zatiaľ čo prvé majú možnosť siahnuť po myšlienkach a spôsoboch hospodárskej a sociálnej politiky, ktoré v zahraničí dokázali svoju opodstatnenosť, tie druhé sa odvolávajú na zahraničné sociálnodemokratické skúsenosti práve v čase, keď tento smer prechádza krízovým obdobím.

"Strata identity" je tak v prípade slovenskej sociálnej demokracie veľmi citeľná a nemožno ju dlhodobo vyriešiť dnešnou kombináciou - pre tento spôsob uvažovania bytostne cudzích - pravicových prvkov, ako je privatizácia či celková liberalizácia, s ľavicovou rétorikou operujúcou najmä takými vágnymi pojmami, ako je sociálna spravodlivosť.

Hlboká defenzíva, v ktorej sa sociálnodemokratická tradícia vo svete nachádza, tak zasahuje aj na Slovensko. Odstránenie momentálneho myšlienkového vákua je zrejme dlhodobejšou záležitosťou, ktorá si vyžiada podstatne kritickejšie prehodnotenie vývoja v posledných dvoch - troch dekádach a následné korekcie programových cieľov, resp. vlastných spôsobov ich dosiahnutia.