Pražské ND nadchlo aj ťažkou dostojevčinou

Možno trochu riskantný bol výber prvého titulu pražského Národného divadla, ktoré bolo počas víkendu hosťom v bratislavskom DPOH. Dostojevského knihy mnohí odkladajú nedočítané, iní ho zo spoločenskej povinnosti "strávia" aj s posledným zvyškom síl. Pražania si napriek tomu, a nedbajúc na horúce letné počasie, vybrali ako reprezentatívnu práve inscenáciu Dostojevského románu. Besy sú priam ukážkovým dielom, kde Dostojevskij sebazničujúco vytiahol na svetlo sveta všetky choroby a bolesti Ruska, všetkých démonov a besov, ktorých nositeľmi sú vždy napokon len ľudia. Aj v režijnom podaní Ivana Rajmonta sa diváci museli v trojhodinovom hľadaní a pitvaní kategórií Boha a diabla, života a smrti stretnúť so všetkými podobami zla, v ktoré Dostojevskij veril. Jeho myšlienky na pódiu podporovala zlovestná hudba Martina Dohnala a scéna hosťujúceho Jozefa Cillera - nie príliš výpravná, skôr chudobná na rekvizity a dekorácie, o to "ochotnejšia" vyprázdniť priestor práve pre nečisté myšlienky čakajúce v kútoch miestností. Ťaživé hromadné opilstvo zlom sa stalo v podaní Pražanov stráviteľné aj zaujímavým "rozkúskovaním" hry. Niektoré obrazy tak, pomocou množstva svetiel nad hlavami hercov, naznačili často len dve-tri vety, a dej sa rýchlo posunul na opačný koniec scény. Ak aj v sobotu v sále nesedeli iba milovníci Dostojevského, hra bola určite reprezentačná čo do výberu účinkujúcich. Diváci mohli zblízka sledovať celú plejádu známych mien - Jiří Štepnička, Josef Vinklář, Josef Somr, Oldřich Kaiser, Ondřej Pavelka, Blanka Bohdanová, Táňa Medvecká, Pavel Kříž, Václav Postránecký. Standing ovations vypredaného hľadiska, ktorými sa končilo predstavenie, sa stáva pri hosťovačkách českých divadiel u nás (aj opačne) už pomaly pravidlom. V tom potlesku je vedľa ocenenia umeleckého zážitku, nech by bol akýkoľvek, ešte vždy čosi navyše. Možno je v tom kus potešenia z blízkeho kontaktu s dôverne známymi tvárami. No možno si začíname uvedomovať, že rozumieť divadlu z cudzieho štátu, (najmä ak ide o také dôkladné pitvanie hĺbok našich duší, akého bol schopný iba Dostojevskij), už o niekoľko rokov nemusí byť takou samozrejmosťou, s akou sme schopní češtinu, respektíve slovenčinu prijímať dnes.