podobným praktikám neprajú, babička felčiarka vraj o pacientov nemá núdzu. Zatiaľ posledný ju údajne vyhľadal asi pred týždňom. Toto remeslo, rovnako ako prezývku farbiarka, označujúcu ľudí púšťajúcich chorým žilou, prevzala od svojho manžela v roku 1953, keď ho ako sedliaka odmietajúceho podrobiť sa kolektivizácii zavreli do "áreštu", ako hovorí babička. Niekedy farbiari zarobili slušné peniaze a v ťažkých dobách vraj chodila babička púšťať žilou pešo vyše 100 kilometrov až do Užhorodu na zakarpatskej Ukrajine. "Za komunistov to bolo ťažké," hovorí dnes babička a spomína na časté razie policajtov hľadajúcich malý nerezový prístroj americkej výroby. Ľudia k nej však vraj aj tak chodili. Na otázku, ako zistila, komu môže pustiť žilou a komu nie, len začudovane pozrie a hovorí, že žilou pustí každému, kto ju o to požiada. "Farbiarstvo upadá," sťažuje sa babička. A nie je to preto, že by sa ľudia báli, ale najmä preto, že to už nikto nechce robiť. "Až odídem ja, odíde i farbiarstvo," hovorí babička a ľutuje, že si "profesiu", ktorú jej rodina vykonávala mnoho pokolení, bude musieť vziať do hrobu.