Budete čítať o tom, ako sa Ivan (34) a Petra (26) vydali vlani jedného októbrového rána na cestu do Indie. Nie sú žiadni skúsení cestovatelia ani boháči, len obyčajní ľudia. Na polročné potulky po Ázii im stačilo pár korún. Splnil sa im sen a teraz sú radi, že sú opäť doma. (Po dvoch častiach z ich denníka cestovateľov, ktoré sme uverejnili minulý týždeň, dnes prinášame tretiu.)
Z ATARI DO AMRITSARU
Po mesačnom pobyte v Pakistane smerujeme na streche autobusu k jedinému cestnému pakistansko-indickému priechodu Atari. Sedíme na hrubých vreciach s mrkvou. Spolu s nami skupina spokojných pakistanských obchodníkov. Malý chlapec, sediaci vedľa nás, si zapáli cigaretu. Vysvetľuje, že je kresťan a že sme teda asi bratia. Náš prvý "pakistanský brat v Kristu" si bez váhania vypýta pero.
Hranice prechádzame pešo. Pakistanskí colníci nás najprv pod rôznymi zámienkami oberú o ďalšie perá a potom sa nás snažia prinútiť na výmenu peňazí. Odolávame ich "výbornému kurzu". Vieme, že do Indie si nesmieme priviezť žiadne indické rupie. Na indickej strane sedia dvaja obri s jasnožltými turbanmi - zrejme sikhovia. Pri pasovej kontrole neustále žartujú. Pre Petru je to príjemná zmena - po mesiaci v Pakistane s ňou po prvýkrát normálne komunikuje dospelý muž. Colníci sa očividne nudia. Premávka na priechode je minimálna. Vzťahy medzi krajinami sú napäté a turistika do susednej krajiny sa nepestuje. Colníci nakoniec začnú rozoberať Kámasútru a na dôkaz priateľstva nám ponúkajú výmenu hodiniek. Z colnice odchádzame v dobrej nálade. Je príjemné hovoriť o niečom inom, než je korán a viera v Alaha. Z prvého stánku na nás obchodník máva orosenou fľašou piva. Neodoláme. Nehľadíme na cenu a s chuťou pijeme prekvapujúco lahodný indický Kingfisher. Z hraníc nás vezie švajčiarska dvojica až do mesta Amritsar. Naším cieľom je síkhsky Zlatý chrám. Vieme, že sa tam dá pár dní zadarmo pobudnúť a odpočinúť. K chrámu nás privedie príjemná upokojujúca hudba. Krásne miesto. V Pakistane sme za celý mesiac nič také dôstojné nevideli. Žiarivobiele budovy obklopujú svätý Zlatý chrám, postavený uprostred jazera. Okolo nás kráčajú muži s dlhými bradami a farebnými turbanmi. Celé rodiny sa prichádzajú pokloniť svätej knihe a vykonať očistný kúpeľ. Atmosféra ako stvorená na oddych a rozjímanie. Ostávame pár dní, spolu s takmer 500 pútnikmi prijímame jednoduché jedlo na zemi chrámovej jedálne, zúčastníme sa na každodennom obrade prebúdzania svätej knihy.
Debatujeme s cestovateľmi z celého sveta. Zbierame informácie o zaujímavých miestach Indie. Rekonvalescencia sa končí.
DALAJLÁMOVI NA DOSAH
Odchádzame do Dharamsaly. Je november a tak dúfame, že v horách ešte nebude sneh. V Dharamsale sídli jeho svätosť dalajláma, tibetská exilová vláda a veľká tibetská komunita.
Tešíme sa na pokojné horské centrum, ale sme nemilo prekvapení. Všade je množstvo turistov, stánkov a obchodov. Na každom rohu visia ponuky na meditačné a jogové kurzy, ajurvedické masáže, veštenie z ruky. Predáva sa tu množstvo alkoholu, narodeninové torty a dokonca hamburgery. V mestečku je síce pekne a okolité hory lákajú na treky, ale čosi tu nehrá. Duchovné centrum a hamburgery?
V tibetských reštauráciách varia výborne (najmä čínsku kuchyňu) a samotní Tibeťania sú príjemní a kultivovaní. Všade stretávame budhistických mníchov. Večne usmievaví v červených rúchach sa prechádzajú po trhu a nakupujú zeleninu. Pred kláštorom hrajú starú filozofickú hru na otázky a odpovede. Večer posedávajú pri čaji. Sú medzi nimi aj bieli mnísi a mníšky - o pobyt v kláštoroch je stále väčší záujem.
V chráme roztáčame modlitebné valce za všetkých blízkych. Konečne sa dostávame k Internetu - z tibetskej knižnice sa dá za poplatok mailovať. V Dharamsale je na náš vkus príliš rušno a "západne", dalajláma je kdesi na cestách, do kláštora namierené nemáme. Odchádzame s vierou, že na nás tie pravé duchovné zážitky len čakajú. Rozhodneme sa, že ešte skúsime pred zimou stihnúť Darjeeling, a tak sa tri dni trmácame na opačný koniec Indie.
ČAJOVÉ PLANTÁŽE
DARJEELINGU
Do Darjeelingu sa dlhé hodiny vezieme parnou úzkokoľajnou železničkou. Na svahoch vidieť čajové plantáže. Vchádzame do hmly. Prší a v meste už tradične vypadla elektrina. Indický špekulant nám tvrdí: "Mám pre vás ten najlepší a najlacnejší hotel, posledná voľná izba za smiešnych 400 rupií (350 Sk). Je totiž vrcholná sezóna." Neveríme a počas pár minút nachádzame hotel za 90. Útulný a mrazivý.
Ako správni milovníci čaju zamierime hneď prvý deň na legendárne čajové plantáže. Čajová sezóna sa končí. Navštívime miestnu továrničku Happy Valley, kde sa spracováva slávny darjeelinský čaj. Úroda sa zbiera ešte stále ručne. Každé ráno vychádzajú ženy na plantáže a otrhávajú z čajových kríkov vrchné lístky. Tie sa potom spracovávajú na starých britských strojoch. V sezóne tu pracujú 24 hodín denne a sú schopní vyprodukovať až 300 kg čaju najvyššej kvality. Ten putuje priamo na burzu do Kalkaty. Snívame o posedení v čajovni, ale čosi také tu neexistuje. A tak si nakúpime "Golden Orange Pekoe First Flush" a večer si robíme v hoteli súkromnú čajovú party. Hmla padá každý deň, povestný výhľad na Himaláje sa nekoná, v hoteli je mrazivo, bielizeň schne tri dni. Navštívime aspoň miestnu ZOO s hrobom Tensinga Norgaya a múzeum dobývania Himalájí. ZOO je v chudobnej Indii čosi navyše a celkový smutný dojem ešte umocňujú indickí turisti, ktorí s obľubou dráždia zvieratá. V botanickej záhrade obdivujeme divoké orchidey, ktoré pestujú mnohí obyvatelia mesta dokonca priamo za oknami. Zima klope na dvere, a keď ráno zbierame zmrznutú bielizeň, rozhodneme sa definitívne opustiť chladný sever a zamieriť do teplejších krajov.
MIESTO,
KDE SA ZRODIL BUDHIZMUS
Po nekonečnej noci v autobuse vystupujeme v mestečku Gaya. Navzájom si sľubujeme, že toto bola naša posledná dlhá cesta indickou cestnou dopravou. Autobusy značky TATA sú totiž kapitola sama osebe. Úzke a tvrdé sedadlá s malým priestorom na nohy vyhovujú akurát neuveriteľne skladným Indom. Našinec im celú bezsennú noc závidí, ako dokážu pokojne spať s hlavou opretou o železnú žrď, keď autobus nadskakuje na hlbokých výmoľoch. Vodič si navyše celú noc naplno púšťa svoje obľúbené hity. Konečne sedíme na pevnej zemi a pijeme všadeprítomnú kolu. O päť minút je okolo nás veľká skupina Indov. Starí, mladí, deti, tí všetci sa prišli pozrieť, čo to tu tie dve biele exotické zvieratá robia. Zvieratá mlčky sedia a zbierajú sily na posledný presun. Potom nasadajú na zdanlivo preplnenú rikšu.
Bódhgaya je malá, útulná dedinka. Pred 2500 rokmi tu dosiahol pod stromom Bódhirama osvietenie princ Siddhártha Gautama. Stal sa tak BUDHOM - prebudeným. Potomok stromu tu rastie dodnes obklopený nádherným chrámom MAHABÓDHÍ. Chrám je to prvé, čo nás v dedinke zaujme. Cez deň tu vytvárajú magickú atmosféru pútnici z celého sveta a mnísi pohrúžení do modlitieb a meditácií. V noci to všetko umocňujú tisíce sviečok. Stačí prísť a dívať sa: tibetský mních si polohlasne číta Budhove citáty, staručký Číňan krúti modlitebným mlynčekom a spieva, preduchovnený Európan medituje, thajský obchodník pomaly kráča a opakuje si mantru, skupina japonských turistov zen-budhistov ovešaných fotoaparátmi a videokamerami sedí v posvätnej úcte pod stromom, mladí mnísi celé hodiny opakujú namáhavý rituál vstávania a líhania - vždy čelom k chrámu. V Bódghaji je nám dobre, a tak zostávame 10 dní. Postupne navštevujeme všetky chrámy. Každá budhistická krajina sveta tu jeden postavila. V mnohých z nich sa dá veľmi lacno bývať. Mladý obchodník so soškami, ktorý sa o nás stará, nám rozpráva: "Bódghaya žije len pár mesiacov v roku - od decembra do marca. Vtedy prebiehajú budhistické slávnosti a prichádzajú sem tisícky pútnikov z celého sveta. V januári očakávame jeho svätosť dalajlámu. Vtedy príde aj môj guru." Dva dni strávime v Medzinárodnom meditačnom centre. Zaujme nás, že tu meditujú predovšetkým Indovia. Sme svedkami toho, ako indická starenka bozkáva z vďačnosti nohy svojmu učiteľovi. Učíme sa základom vippasány, meditačnej techniky, ktorú používal sám Budha. Je založená na Budhovej myšlienke: "Všetky ľudské utrpenia sú spôsobené spomienkami na minulosť a plánovaním budúcnosti. Dôležité je žiť tu a teraz."
Autor: IVAN HANZLÍK, PETRA HLAVATÁ
