ý projekt z dielne v podstate zhodného štábu predchádzajúcej úspešnej Záhrady vznikol opäť podľa scenára trojice Martin Šulík, Ondrej Šulaj a Marek Leščák. Rovnaký tím predstavujú aj kameraman Martin Štrba, architekt František Lipták, strihač Dušan Milko či autor hudby Vladimír Godár. Prvá verzia scenára bola napísaná koncom mája minulého roka, hotový bol cez leto, nakrúcalo sa od začiatku októbra do polovice novembra (v lokalitách Liptova, Myjavy, Piešťan, Bratislavy, Strečna i Kraľovan) a film bol dokončený koncom marca. Jeho koproducentmi sú Charlie`s, Česká televízia, In-Film, Slovenská televízia a prispeli naň aj Sorosovo centrum súčasného umenia a Open Society Fund v Bratislave. STV najprv začiatkom marca od koprodukčnej zmluvy ustúpila, ale po právnom overovaní ju opäť podpísala. Na charakteristiku snímky Orbis pictus v línii svojich predchádzajúcich troch celovečerných filmov (Neha, Všetko, čo mám rád a Záhrada) nepociťuje režisér dostatočný odstup. "Je to jednoducho film o šestnásťročnej Terezke, ktorá sa cez celé Slovensko vyberie za svojou mamou. Na ceste stretáva rozličných ľudí, zažíva rôzne situácie a ako veľmi citlivé dievča si z nich skladá obraz tejto krajiny. Ten je akoby trocha iracionálny, fungujú v ňom zdanlivo úplne nelogické veci. Keď sme to písali, mali sme pocit, že to bude komédia, ale počas nakrúcania film dostal zvláštnu melanchóliu. Zo spoločnosti doň niečo presiaklo úplne mimovoľne. Iracionalita, navyše, nie je robená formálne, ale vychádza zo situácie, ktorá tu je. Film však nie je až taký bizarný, ako o ňom rozprávam. Myslím si, že naša súčasnosť je oveľa bizarnejšia, iracionálnejšia a nepochopiteľnejšia," hovorí pre SME Martin Šulík.

Autori sa svojím spôsobom snažili dosiahnuť charakter rozprávky. "Putovanie dievčaťa, ktoré kráča cez krajinu, je v podstate archetypálny rozprávkový model. Ľudia, ktorých stretáva, sú zdanlivo nereálni, ale každý z nich má presné zakotvenie v našej spoločnosti a je predstaviteľom jej rôznych štruktúr. Stretne muža, ktorý rozhoduje o osudoch krajiny, ale aj babku, ktorá žije v rozpadávajúcom sa dome. Šoféra, ktorý sa živí tým, že ničí veci a ešte za to dostáva dobre zaplatené. Dvoch estrádnych umelcov, ktorí sa odhodlali emigrovať a odchádzajú z krajiny..." Použité reálie prezrádzajú, že dej sa odohráva na Slovensku, ale symbolom rozprávky chceli autori zabezpečiť viacvýznamovosť. "Film je úvahou o svete, v ktorom žijeme. Dievča sme si vybrali preto, lebo keď sa na svet dívate detskými očami, mnohé veci vystupujú v oveľa väčšej hyperbole. V rovnomennej encyklopédii J. A. Komenského je ku každému obrázku priradené isté pomenovanie. Aj naša hrdinka má mapu, do ktorej si zaznamenáva všetko, čo stretne a vidí. Na rozdiel od Komenského knihy, ktorá je jasná a priezračná, je však mapa dievčaťa čoraz nepochopiteľnejšia," vysvetľuje režisér.

Úlohy zveril plejáde hereckých osobností (Marián Labuda, Július Satinský, Božidara Turzonovová, Emília Vášáryová, Marián Zednikovič, Anton Šulík) a v hlavnej postave sa objavuje debutujúca Dorotka Nvotová, dcéra herca i režiséra Juraja Nvotu a herečky Anny Šiškovej. Svoju filmovú mamu napokon po putovaní nájde v prázdnom byte, ukrytú v malej škatuli od kakaa. Drobná ako fazuľka poskakuje po stole, stratená medzi šálkami a kockami cukru. Scény s ňou sú jediným trikom použitým vo filme, ktorý Martin Šulík označuje slovom "tichý". Napriek tomu sa bude usilovať o pomerne širokú distribúciu. Záhrada sa dostala do kín v dvoch kópiách, Orbis pictus ich bude mať osem. Distribučná zmluva, ktorú podpísal producent Rudolf Biermann s riaditeľom spoločnosti Saturn Dušanom Hájkom, nemá na Slovensku obdobu. Dosiaľ si distributér vždy kupoval film až po jeho dokončení, teraz si Saturn zabezpečil Orbis pictus spolu s ďalším filmom z Biermannovej produkcie (Modré z neba režisérky Evy Borušovičovej) vopred. "Od Saturnu to bol istý druh odvahy, ale filmu to rozhodne pomohlo v tom, že preň existovala perspektíva. Dúfam, že sa im to nejakým spôsobom vráti. Sám som zvedavý, ako diváci film prijmú," vraví Martin Šulík a svoje stratégie s možnou diváckou úspešnosťou charakterizuje slovami: "Vždy sa mi ťažko rozmýšľa o tom, čo bude divácky príťažlivé a čo nie. Dokonca skoro vždy sa mi stalo, že keď som sa nejako snažil ,kalkulovať` s divákom, nepodarilo sa mi to. Keď som rátal s tým, že diváci budú chodiť do kina, vždy to skôr nevyšlo. Divácky fenomén je nepochopiteľný, ale mám pocit, že jediná cesta, ako spraviť divácky film, je spraviť film o tom, čo zaujíma mňa a spraviť ho čo najpríťažlivejšie. Zdanlivo to vyzerá sebecky, ale zdá sa mi to oveľa úprimnejšie, ako kalkulovať s tým, že na to niekto príde a potom na to ľudia aj tak nechodia." Do festivalových ambícií filmu vnesie viac svetla návrat Rudolfa Biermanna z jubilejného 50. ročníka prehliadky v Cannes, kde sa v súčasnosti Orbis pictus premieta na televíznom trhu.