. Pokiaľ som však po Piane odchádzala doslova ohlušená emóciami a zážitkami - vizuálnymi, výtvarnými, hudobnými, hereckými, príbehom - Portrét dámy ma skôr ubil. Nudou tváriacou sa, že je umením. To, čo z Piana urobilo Piano a tak skvele fungovalo, komorný príbeh románu Henryho Jamesa pochovalo. Režisérka, mám taký dojem, sa viac sústredila na formu (sú tu, samozrejme, aj náznaky jej zaujímavého videnia a citu pre výtvarno - ako nevšedné zábery Florencie, nešťastná dáma v ponurej aleji, vo vypätých scénach namiesto hlavy nasnímaná šuchotavá sukňa, pozoruhodné interiéry i exteriéry, filigránsky zdobené hrnčeky, strhujúca hudba), akosi sa jej však tentoraz vymkla z rúk práca s hercom. Najmä v prípade jej krajanky, austrálskej herečky Nicole Kidmanovej. Zo svojej roly nedokázala vyťažiť nič. Divák vidí len krásnu bábiku s doširoka otvorenými očami plávajúcimi v glycerínových slzách. Jej dáma nemá žiaden vývoj, herečka nedokázala zahrať premenu postavy, (pritom film avizuje, že v centre záujmu boli práve citové metamorfózy), takže záverečné prekvapujúce rozuzlenie nefunguje a pôsobí skôr banálne. Prekvapujúco jednostrunný je inak skvelý John Malkovich. Jeho hrdina je od začiatku studený ako mŕtva ryba, divák nechápe, prečo si Isabel spomedzi toľkých ctiteľov vlastne vybrala práve jeho. Ani on neprechádza vývojom, je rovnako nesympatický od začiatku až do konca. Campionovej film mal ambíciu byť zvláštnym, vysoko estetickým. To však je len nadstavba. Pokiaľ nefunguje základný kameň - herecký prejav - z režisérkinho ozvláštňovania zostalo len samoúčelné snaženie.