V noci 29. apríla 1996 explodovalo na Karloveskej ulici v Bratislave v blízkosti reštaurácie Riviéra auto. Zahynul v ňom mladý, 26-ročný muž, bývalý príslušník kriminálnej polície, Róbert Remiáš. Jeho meno v tom čase širšej verejnosti nebolo známe a iba niekoľko zainteresovaných ľudí si mohlo po zverejnení správy o jeho smrti domyslieť, aké môžu byť závažné súvislosti tejto tragédie. Meno Róberta Remiáša sa však čoskoro stalo všeobecne známym a vzápätí aj vznikol spor o interpretáciu nočnej udalosti predposledného aprílového dňa.

R. REMIÁŠ A O. FEGYVERES

Róbert Remiáš bol absolventom dôstojníckej školy pohraničnej stráže v Holešove, kde sa spriatelil s Oskarom Fegyveresom. Po ukončení štúdií obaja spolu slúžili v útvare pohraničnej stráže v Devínskej Novej Vsi pri Bratislave a spoločne aj odišli pracovať na kriminálnu políciu. Ich profesionálne dráhy sa rozišli v júni 1996, keď bol O. Fegyveres prijatý do Slovenskej informačnej služby na sledovací odbor. Neznamenalo to však koniec ich priateľstva a ako sa neskôr ukázalo, ich osudy ostali aj naďalej úzko späté. V posledný augustový deň roku 1995 bol organizovanou skupinou ľudí zavlečený do zahraničia syn slovenského prezidenta Michal Kováč mladší. O tejto udalosti sa už napísalo a povedalo všeličo. Pre osud R. Remiáša je však podstatné, že jeho priateľ O. Fegyveres vypovedal pred vyšetrovateľom Policajného zboru o účasti SIS na tomto trestnom čine. Od toho okamihu je Fegyveres na úteku pred slovenskou tajnou službou. R. Remiáš bol dôverne oboznámený s okolnosťami rozhodovania sa O. Fegyveresa, či má vypovedať o závažnom podozrení z účasti štátneho orgánu na zavlečení občana SR do zahraničia. Vedel aj o tom, ako funkcionári SIS navádzali Fegyveresa na marenie stôp a dôkazov a vedel, kde sa jeho priateľ po svojej výpovedi ukryl. Remiáš robil Fegyveresovi spojku s domovom. Zahynul v čase, keď bolo vybavovanie štatútu politického azylanta pre O. Fegyveresa azda najintenzívnejšie. Remiáš zohrával v tomto procese, až do svojej smrti, nezastupiteľnú úlohu.

SPOR O PRÍČINU EXPLÓZIE

Už 2. mája 1996 hovorca ministra vnútra P. Ondera vydal stanovisko k výbuchu auta R. Remiáša. Uviedol, že príčinou výbuchu bola pravdepodobne porucha na propán-butánovom pohone vozidla. V spore o interpretáciu príčin výbuchu auta, a teda aj smrti mladého muža, hrala dôležitú úlohu skutočnosť, že v Remiášovom aute bola okrem benzínového palivového systému inštalovaná aj plynová (propán-butánová) palivová sústava. To zvádzalo k tomu najjednoduchšiemu vysvetleniu, že na plynovom pohone vznikla porucha, ktorá zapríčinila explóziu. Ako sa neskôr ukázalo, táto teória bola jednou z viacerých, ktoré mali odviesť pozornosť verejnosti od podstaty problému a od prieťahov vo vyšetrovaní celej kauzy. Zástupca riaditeľa sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností ministerstva vnútra P. Debnár prišiel 10. mája s teóriou, že expertom sa nepodarilo zistiť konkrétnu poruchu, ktorá spôsobila výbuch. Na rozdiel od Onderu však tvrdil, že vznietenie auta spôsobila porucha na benzínovom palivovom systéme. "Nedošlo k trestnej činnosti zavinenej inou osobou úmyselne," povedal Debnár a konštatoval, že "skúmaním sa podarilo vylúčiť poruchu na plynovej časti palivového systému". Na konci mája vystúpil Debnárov šéf J. Kosťov, ktorý vylúčil, že výbuch auta R. Remiáša bol iniciovaný nástražným výbušným systémom. Až 16. júla sa ozval riaditeľ Kriminalistického a expertízneho ústavu M. Danihel a povedal, "že i napriek vynaloženému úsiliu všetkých zainteresovaných pracovníkov KEÚ PZ, spolupracujúcich znaleckých inštitúcií i jednotlivých znalcov sa nám nepodarilo skúmanie v uvedenej udalosti do dnešného dňa ukončiť". O necelé dva mesiace 4. septembra však riaditeľ sekcie vyšetrovania J. Kosťov na tlačovej besede oznámil: "Počas vyšetrovania výbuchu auta R. Remiáša bolo vykonaných viac expertíz, ktoré môžeme zhrnúť do takej polohy, že s najväčšou pravdepodobnosťou tam bola použitá výbušnina v množstve 150-200 gramov." Kosťov ďalej povedal, že výbuch auta zavinila iná osoba, ktorá mala "vzhľadom na jeho styky a poznatky záujem na jeho odstránení". Rozporuplné vyjadrenia oficiálnych predstaviteľov ministerstva vnútra a policajných zložiek, ktoré sa mesiac po mesiaci menili, nasvedčovali tomu, že vyšetrovanie zavraždenia R. Remiáša neprebiehalo úplne v poriadku. Potvrdilo to napokon aj odhalenie denníka SME, ktorý získal materiály Kriminalistického a expertízneho ústavu. Tie dokazovali, že už niekoľko mesiacov pred tým, ako J. Kosťov priznal prítomnosť výbušniny v aute bolo zrejmé, že explóziu nespôsobila porucha, ale prítomnosť výbušniny. V jednom z expertíznych materiálov, ktoré denník SME uverejnil 27. septembra, sa doslova uvádzalo: "Príčinou výbuchu a požiaru vozidla bola explózia trhaviny v blízkosti benzínovej nádrže (zvonku)."

POKUSY O KOMPROMITÁCIU

Dva dni pred zavraždením R. Remiáša 27. apríla 1996 priniesol vládny denník Slovenská republika článok, ktorým sa niekto usiloval škandalizovať jeho osobu. Je pozoruhodné, že v uvedenom článku sa písalo o výpovedi R. Remiáša pred vyšetrovateľom kauzy zavlečenia J. Čížom. Remiáš Čížovi vtedy povedal, že ho sledujú neznáme autá, medzi nimi aj tie, ktoré boli v denníku SME viackrát uverejnené ako vozidlá sledovačky SIS a iné autá s ŠPZ okresu Nitra. Vládny denník sa pozastavil nad tým, že Remiáš odmietol sprostredkovať stretnutie Číža s Fegyveresom, ale pritom tohto svedka viezol na interview pre Českú televíziu, a že pritom spolupracuje s redaktorom denníka SME. "Z tohto je tiež zrejmé, že niečo nie je celkom v poriadku a že vodu kážu, a víno pijú`," uzavrel vládny denník. Nedá sa s istotou určiť, či išlo o náhodu alebo o psychologickú prípravu, keď bol tento článok publikovaný práve dva dni pred Remiášovou smrťou. Táto okolnosť je však prinajmenšom pozoruhodná. Zaujímavé bolo aj vyššie spomínané Onderove vyhlásenie, v ktorom taktiež uviedol, že Remiáš sa "podľa dostupných informácií živil vymáhaním dlhov od firiem a pohyboval sa v kruhoch slovenských i zahraničných obchodníkov s autami". "Dostupné informácie" pána hovorcu boli podľa všetkého skreslené, pretože Remiáš sa neživil vymáhaním dlhov, ale pracoval pre firmu, ktorá právnou cestou sprostredkúvala vyrovnávanie pohľadávok medzi rôznymi podnikateľskými subjektmi. Je síce pravda, že v Čechách, odkiaľ pochádzala jeho manželka, mal priateľov, ktorí sa zaoberali opravovaním a predajom áut, nie je však pravda, že by sa v takomto prostredí "pohyboval". V diskusnej relácii STV Kroky 9. júna 1996 viceprezident Policajného zboru - šéf správy kriminálnej polície Anton Maňák vyhlásil: "V podstate pán Remiáš, a je mi ľúto, že už je po smrti, dobre o mŕtvych, ale napriek tomu musím povedať, že pán Remiáš nemá čisté svedomie. On vlastne ako policajt, potom už ako nepolicajt sa aktivizoval v určitom kriminálnom prostredí a vykonával činnosť, o ktorej by som mohol povedať, že je kriminálneho charakteru. Myslím si, že práve toto vnáša do problému iný pohľad na vec. Mám za to, že nebol násilnou smrťou zabitý, ale aby sa z neho nerobil mučeník preto, že ide o pána Remiáša." Týmto slovným šalátom sa Maňák skutočne usiloval vniesť "iný pohľad na vec". Treba si pripomenúť, že v čase, keď takto nehanebne špinil pamiatku zosnulého Remiáša, kriminalistickí experti už vedeli, že výbuch jeho auta nespôsobila porucha na palivovom systéme, ale výbušnina. Vedeli to aj Kosťov s Debnárom, a aj vtedajší mnister vnútra Ľudovít Hudek. Preto sa ukazuje, že Maňákove vystúpenie v STV bolo súčasťou kampane, ktorú rozpútali vysokí policajní funkcionári. Kosťov s Debnárom, ako bolo vyššie uvedené, sa dušovali, že Remiáš nebol zavraždený. Maňák tvrdil to isté, ale pridal, že sa pohyboval v kriminálnom prostredí... Nevysvetlil však, prečo sa o Remiášove "kriminálne" aktivity nezaujímal vtedy, keď bol ešte príslušníkom polície. Motívy o vymáhaní dlhov, predajcoch áut a kriminálnom prostredí "tvorivo" rozvíjal vládny denník. Po záhadnom článku dva dni pred Remiášovým zavraždením sa v Slovenskej republike spustila bezškrupulózna kampaň proti mŕtvej obeti.

ČÍŽ REMIÁŠOVI NEPOMOHOL

Za smrť R. Remiáša nesie diel zodpovednosti okrem najímateľov vraždy a jej realizátorov aj vtedajší vyšetrovateľ kauzy zavlečenia mladého Kováča do zahraničia mjr. Jozef Číž. 14. marca 1996 za ním totiž prišiel Remiáš a oznámil mu, že ho sledujú podozrivé autá. V denníku SME o tom 15. marca povedal: "Major Číž mi povedal, že mojim slovám neverí. Vytýkal mi, že mu doslova podrážam nohy a komplikujem vyšetrovanie tým, že som nezabezpečil jeho stretnutie s Oskarom Fegyveresom. Od novembra 1995 až doteraz za sebou veľmi často pozorujem autá, ktoré boli niekoľkokrát publikované v denníku SME ako autá patriace sledovačke SIS." Remiáš povedal, že počas posledných dvoch marcových týždňov tieto autá nezaznamenal, ale 11. 3. 1996 bol počas celého dňa sledovaný autami Ford Siera NRI 96 - 27 a Mitsubishi Pajero NRI 54 - 39. "Všimol som si, že uvedený Ford za mnou chodil po celom meste bez akéhokoľvek úsilia o krytie. Sedeli v ňom štyri osoby. V Mitsubishi sedeli dvaja veľmi urastení na krátko ostrihaní muži. Tieto autá sa stratili vždy, keď niekto so mnou sedel v aute. Avšak potom ma čakali, keď som prichádzal k svojmu domu. Keďže som sa bál ísť domov, vrátil som sa do mesta a až do jednej hodiny ráno ma sledovalo auto Felicia BLH 99 - 98 spolu s Fordom Siera. Posádku Felicie tvorili podobné osoby ako v Mitsubishi. Keď som v tmavej uličke vystúpil z auta, okamžite z Felicie vystúpili traja muži a išli ku mne. Radšej som teda nastúpil do auta a odišiel. V noci som auto zaparkoval ďaleko od domu a domov som išiel taxíkom. Tu ma opäť čakali," povedal R. Remiáš. Podľa jeho slov mu major Číž vyčítal aj to, že viezol O. Fegyveresa na interview pre Českú televíziu. Číž sa to nemal ako dozvedieť. Iba ak by spoznal v krátkom zábere kamery jeho auto, ktoré bolo na chvíľu vidieť pri vysielaní rozhovoru s Fegyveresom. Odkiaľ však Číž vedel, že uvedené auto patrí Remiášovi, keď on ho v ňom nikdy neviezol, a ani mu ho neukazoval? V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že za Remiášom chodili autá patriace sledovaciemu odboru SIS. Paradoxné je, že v nich sedeli aj niektorí dôstojníci SIS, ktorí boli nasadení na sledovanie M. Kováča ml. pred jeho zavlečením: Jiří N., Mário Č., Pavel J. atď. Keď sa v marci objavili autá s nitrianskymi ŠPZ, sledovačka SIS zmizla z dohľadu. Nič to však nemení na skutočnosti, že štátne orgány SR zohrali v Remiášovej kauze zvláštnu úlohu. To, že auto, ktoré sa mihlo v zábere pri vysielaní rozhovoru s Fegyveresom v Českej televízii, patrí Remiášovi, sa major Číž mohol dozvedieť iba od sledovačky SIS alebo od nitiranskych zabijakov. J. Kosťov síce povedal, že osoby používajúce spomínané nitrianske autá mali na deň vraždy alibi. A. Maňák však ešte 10. mája 1996 potvrdil, že v čase výbuchu sa v blízkosti miesta tragickej smrti R. Remiáša vyskytoval červený Mercedes 2500 D. Niektorí očití svedkovia tvrdia, že v ňom sedeli dvaja príslušníci SIS, ktorých osobne poznali. Jeden z nich po výbuchu auta vystúpil von a pozeral sa na horiace auto. Neskôr sa podarilo zistiť, že uvedený príslušník SIS sa volal Martin K. Remiáš sa ešte dve hodiny pred smrťou zdôveril svojmu priateľovi, že počas dňa za sebou zaregistroval auto, ktoré šoféroval Martin K. Keby nebol Číž Remiáša vysmial, ale zobral jeho oznámenie o sledovaní vážne, možno by neprišiel o život. Tento vyšetrovateľ však zvolil pre seba menej náročnú taktiku - pokúšal sa preverovať teóriu "samoúnosu" prezidentovho syna.

ODIŠLI ĎALŠÍ POLICAJTI

Zavraždenie R. Remiáša sa nedá oddeliť od kauzy zavlečenia M. Kováča ml. do cudziny. Keby sa totiž tento trestný čin nebol stal, O. Fegyveres by nemusel o ňom vypovedať a jeho priateľ Remiáš by nebol zatiahnutý do nebezpečnej hry so Slovenskou informačnou službou. O. Fegyveresovi sa podarilo ukryť v západnom demokratickom svete aj vďaka pomoci R. Remiáša. Sám seba však už ochrániť nedokázal. Preverovanie a vyšetrovanie vraždy R. Remiáša bolo poznamenané rovnakými negatívnymi syndrómami ako vyšetrovanie prípadu zavlečenia občana SR do cudziny. Okrem už spomínaného zámerného zatajovania výsledkov práce kriminalistických expertov a odďaľovania ich zverejnenia bol na pracovníkov expertízneho ústavu vyvíjaný nátlak. Riaditeľ Kriminalistického a expertízneho ústavu M. Danihel spochybňoval prácu svojich ľudí tým, že okrem posudku, ktorí vypracovali oni, chcel požiadať o akúsi konkurenčnú expertízu aj Výskumný ústav zváračský. Bol to absolútny a ponižujúci prejav nedôvery voči svojim podriadeným, ktorí, mimochodom, Danihela prevyšovali vzdelaním a schopnosťami o niekoľko tried. V tejto fáze do veci rázne zasiahol vyšetrovateľ tejto kauzy mjr. Ján Moric. Ten Danihelovi povedal, že jemu stačí posudok, ktorý vypracovali experti KEÚ, a ak on neverí svojim podriadeným, nech žiada o novú expertízu koho chce. Najväčšiu zásluhu na odhalení prítomnosti výbušniny v Remiášovom aute mal mjr. Ing. Tibor Šmida, CSc. Po tomto úspechu bol namiesto pochvaly a odmenenia odstrkovaný od práce a neboli mu priznávané žiadne odmeny. Až nakoniec mu nadriadení povedali, že na oddelení chémie KEÚ sa bude "rušiť" jedno miesto... Šmidovi, ako jednému z troch špičkových pracovníkov oddelenia chémie, bolo ponúknuté, že môže ostať v polícii, ale nie v KEÚ. A tak podal výpoveď a žiadosť o odchod do civilu sám, pretože vo Výskumnom ústave zváračskom sa mu naskytla príležitosť zamestnať sa. Musel sa však rozhodnúť rýchlo, a preto nečakal, kým mu výpoveď dajú jeho nadriadení. Ani vyšetrovateľ J. Moric nepochodil lepšie. Počas vyšetrovania vraždy R. Remiáša redaktorovi SME medzi štyrmi očami povedal, že nebude nikomu poskytovať o tejto veci informácie, pretože nechce dopadnúť ako jeden z vyšetrovateľov kauzy zavlečenia P. Vačok. Napriek tomu už ani on nie je v pracovnom pomere k Policajnému zboru. Vyšetrovateľ, ktorý si chce plniť svoje povinnosti, ale bránia mu v tom jeho nadriadení, musí prežiť veľké sklamanie a znechutenie. Pravdepodobne preto si Moric napokon vybral rovnaký osud ako Vačok a odišiel. Rovnako ako Vačok nemohol preraziť múry riaditeľstva SIS, ani Moric nedokázal vďaka rôznym prieťahom vysvetliť, prečo v deň zavraždania a v momente smrti R. Remiáša sa v jeho okolí pohybovali príslušníci sledovacieho odboru SIS. Ako mnohým iným vyšetrovateľom, ani jemu sa nepodarilo dostať pod kožu nitrianskym zabijakom. Podsvetie má v Nitre podľa všetkého na ružiach ustlané, pretože doteraz neboli v tomto meste objasnené také zločiny, ako zavraždenie jedného z hlavných aktérov kolkovej aféry J. Nendzu či lúpež v pobočke VÚB, pri ktorej zmizlo 170 miliónov Sk. Ani Moricovi sa nepodarilo preveriť, prečo sledovačku SIS vystriedali už spomínané indivíduá. Je však verejným tajomstvom, že v mnohých prípadoch páchateľov trestnej činnosti v Nitre a z Nitry kryli vysokí funkcionári kriminálnej polície...

Dva týždne po smrti R. Remiáša sa na mieste tejto tragédie uskutočnilo smútočné zhromaždenie občanov. Prehovorili na ňom kňaz Pavol Flajžík a františkán Ján Krstiteľ Balázs. Flajžík označil miesto tragédie za "múr popravy" a Balázs vyhlásil, že"krv tohto nevinného človeka tečie po rukách premiéra Mečiara a riaditeľa SIS Ivana Lexu". Priateľ R. Remiáša a redaktor denníka SME vo svojom príhovore uviedol, že smrť R. Remiáša je dôsledkom "studenej vojny, ktorú vedie vláda s občanmi Slovenska". Namiesto dôsledného vyšetrovania tejto kauzy vláda podala trestné oznámenia na všetkých troch rečníkov, ktorí sú do dnešného dňa predvolávaní na výsluchy za svoje výroky. Vláda okrem toho podala na vydavateľa denníka SME a redaktora SME civilnoprávnu žalobu, ktorá dodnes nie je uzavretá. Vláda Vladimíra Mečiara však dodnes nezaujala jednoznačné stanovisko k smrti 26-ročného mladého muža, ktorý pomáhal svojmu priateľovi utekať pred Slovenskou informačnou službou. Matka R. Remiáša - Anna Remiášová bola voličom Mečiarovho HZDS. Dnes vie, že to bol jej životný omyl. Jej syn zaživa zhorel v aute, v ktorom sa po výbuchu vytvorila teplota okolo 700 stupňov Celzia. Premiér Mečiar svojej voličke neposlal ani sústrastný telegram. Naopak, jeho administratíva urobila všetko pre to, aby táto vražda s politickým pozadím nebola vyšetrená.

Takto vyzeral Róbert Remiáš dva mesiace pred zavraždením. Zajtra si obyvatelia Bratislavy pripomenú na dvoch zhromaždeniach , že od tejto nevyšetrenej tragédie uplynul už rok. FOTO - ARCHÍV