Včera, 20. apríla, by sa bol dožil Adolf Hitler 108 rokov. Práve tento deň si ľudácko-slovenskoštátovsko-nostalgické združenie Kanadská slovenská liga, menovite jej 7. zbor, vybralo ako najvhodnejší pre spomienkovú slávnosť na Jozefa Tisa. V Altöttingu síce nie, ale zato v Toronte sa uskutočnila táto "oslava" spojená s omšou. Akosi som nemal žalúdok sa na takejto akcii zúčastniť, ale niekoľko fyzicky lepšie uspôsobených spolupracovníkov sa tam vybralo, takže vám môžem sprostredkovať, ako taká akcia vyzerá. Páter Bernard Misovič sa pomodlil za odpustenie hriechov, čo je podľa mňa úplne v poriadku, pretože bolo neúrekom za čo. Dokonca sa zamyslel nad tým, či si ľudia za množstvo svojich hriechov vôbec zaslúžia byť dietkami božími. Treba tiež dodať, že hoci sa nasledujúca slávnosť diala na cirkevnej pôde, páter Misovič sa jej nezúčastnil. Keď naši vyslaní spravodajcovia vstupovali do miestnosti, kde sa slávnosť konala, zažili niekoľko zaujímavých prekvapení. Najprv boli vyšetrení, či sú naozaj Slováci a potom si vypočuli zaujímavú diskusiu:
"...ten Breiner, tá sviňa, veď viete - Žid, stále píše o zahraničných Slovákoch, akoby všetci boli (...)".
"A čo on je, ten Breiner?"
"Ale... nejaký novinár..."
Tak aby som uviedol fakty na pravú mieru - novinár nie som a nie všetci zahraniční Slováci sú (...). Ale čo sa 7. zboru týka, môžu sa tam pokojne zahrnúť. Aj ostatných šesť, keby už len o to šlo... Nuž ale pokračujme. Napriek tomu, že Kanadský Slovák sľuboval všetkým roduverným Slovákom kultúrny program, v ktorom mali vystúpiť deti a "naši" umelci, tento sa scvrkol na clivú báseň Gorazda Zvonického "Tisov hrob". Celkom sa teším, že deti boli z tohoto plesu upírov vynechané.
V prestávke medzi omšou a kultúrnym programom došlo k niekoľkým zaujímavým stretnutiam. Z vypočutých materiálov:
"Ako to je možné, že toľko ľudí útočí na tú našu Slovenskú republiku? Veď toľko Židov ani nie je!"
Kolega Ivan Znasik z redakcie československého dvojtýždenníka Satelit absolvoval interesantnú výmenu názorov s občanom J. B., ktorý mu neprestajne tvrdil, že je ochotný dať päťsto dolárov tomu, kto mu dokáže, že ja spolu s Ivanom sme "neopľuli vlastné matky", pretože on je jednoznačne presvedčený, že tým, ako kydáme na slovenskú vládu, svoje matky opľúvame. Zatelefonoval som svojej matke a tá by si prosila tých päťsto dolárov, pretože môže jednoznačne potvrdiť, že som ju neopľul. Viem, že J. B. bude túto výzvu čítať, pretože ako povedal Ivanovi - keď raz spolu so synom, čerstvým držiteľom čierneho pásu a 4. danu moje výplody v Sme študovali, milý synčok sa ponúkol, že mi odtrhne hlavu. Nuž... J. B.
V súvislosti s týmito milými zážitkami by som snáď priamo odcitoval, ako sa k takejto udalosti stavajú kanadské oficiálne miesta:
Toronto, 19. apríla, 1997 -
The Government, and Liberals, have always spoken out strongly against the promotion of racism and hatred, both at home and abroad. (...) If the purpose of the commemorations is to promote hatred, whether against Jews or any other group, then there may be grounds upon which to complain to the police.Thank you again for taking the time to draw my attention to this most unwelcome event.
Yours truly, John Godfrey, MP, Don Valley West
Vláda a liberáli sa vždy ostro stavali proti akýmkoľvek prejavom rasizmu a nenávisti, ako doma, tak aj v zahraničí. Ak je úmyslom spomienkového zhromaždenia šírenie nenávisti, či už voči Židom alebo iným skupinám, môže to byť dôvod na sťažnosti na polícii. Ďakujem Vám, že ste si našli čas upozorniť ma na túto nanajvýš nevítanú udalosť.
John Godfrey, člen parlamentu za obvod Don Valley West
A tým to zrejme nekončí. O priebehu vás budeme informovať. Ako ste si sami všimli, dotyčné zhromaždenie priam prekypovalo láskou a toleranciou k iným skupinám. Reakcia kanadských miest je dosť odlišná od slovenskej. Oficiálne síce slovenskí predstavitelia tvrdia, že sú proti akýmkoľvek prejavom... blablabla... a nebudú tolerovať... blablabla... ale pritom majú vo vláde ministrov, ktorí takéto nevítané udalosti pokojne navštevujú... A tak ďalej, škoda pary. Aj tak som sa ešte nedostal ku zlatému klincu programu v Kostole sv. Cyrila a Metoda. Tým bol spomienkový prejav bývalého generálneho tajomníka HSĽS a neskôr veľvyslanca slovenského štátu vo Švajčiarsku, J. M. Kirschbauma. Ak si pozriete Ďuricovu knihu, podľa ktorej by sa mali vaše deti učiť dejepis, tak je to to isté, len rozvláčnejšie. Tiso bol jednoducho martýr, obeť okolností a pomáhal kde mohol. Ani slovo o tom, ako ho Hitler chválil a pápež napomínal. Tiež škoda pary, stále je to o tom istom. Prejav uzavrel konštatovaním, že keďže Slováci na Slovensku nevyvíjajú dostatočné úsilie na rehabilitáciu Tisa, je na zahraničných Slovákoch, aby toto úsilie vyvíjali o to viac. A potom sa čudujú, keď o nich niekto napíše, že sú (...). Akokoľvek, J. M. Kirschbaum prečítal svoj prejav pomerne zachovalou slovenčinou a vyzerá vo svojich osemdesiatich piatich rokoch veľmi dobre a zachovalo, aspoň o pätnásť rokov mladšie. Asi nemal veľmi ťažký život, keďže si v septembri 1944 previedol do Švajčiarska 5 miliónov slovenských korún na "chod veľvyslanectva" a už vo februári 45 bolo po veľvyslanectve. Moja stará mama neušla z rodného Slovenska ani do Švajčiarska, ani do Kanady. Mala by tohto roku deväťdesiatpäť, keby ju v Osvienčime nesplynovali.
Autor: 12. apríla 1970, Toronto
