RECENZIA / literatúra

Andre Breton: Nadja # Preklad: Jarmila Fialová # Doslov: Jan Řezáč # Vydavateľstvo Dauphin, Praha 1996

Bretonova Nadja je vlastne svetoznáme dielo; text, ktorý vydáva trblietavý jas v galérii surrealistických výziev. Kým iné Bretonove práce, ktoré sa nám teraz dostávajú v českých prekladoch do rúk (Šílená láska, Arkán 17) majú vôňu novoty - Nadju vnímame ako dôverne známu skladbu. Nielen preto, že jej český preklad jestvoval už od roku 1934 (v XXXVI. zväzku diela V. Nezvala od roku 1984) - ale aj preto, že legenda o ňom v rokoch, keď slovo surrealizmus znelo ako najväčšia heréza, nám dodávala nádeje. V kraji, kde vtedy zúril realizmus a epidémia rozličného druhu hlúposti. Teraz máme možnosť predstaviť si august roku 1927 vo Varengeville sur Mer, izbu v zámku Ango, muža plného energie, nostalgie, poézie a odvahy, kladúceho na papier prvé riadky svojho textu. "Omezím se zde na volné vzpomínky na to, co se mi kdysi přihodilo... budu o tom mluvit bez předem stanoveného řádu a podle momentálního rozmaru, nechávajícího vyplavat to, co vyplouvá...," - takto začal A. Breton básnický príbeh o tajuplnej žene, ktorú 4. októbra 1926 stretol na parížskej ulici Laffayette. Nadja presvedčila básnika magizmom, vlastným iba žene, že svet sna a skutočnosti, slobody a lásky, fantastickosti a reálna tvorí súmeriteľnú hodnotu a do jedného celku je zviazaný tisícorakými nitkami. V svojom somnambulickom tranze vídavala Bretonove knihy, ktoré nemohla vidieť; videla horiacu ruku na vlnách Seiny, ktorá nemohla horieť; videla žobráka v kaviarni Régence, kde žobrák nemohol chodiť... Pretože vedela očariť všetko, čoho sa dotkla - očarila aj básnika: "Od prvního do posledního dne považoval jsem Nadju za svobodné božstvo, za jakéhosi éterického démona, kterého si můžeme jistými kouzly magie na okamžik připoutat, ale nikoli natrvalo podmanit...," napísal Breton. Ten istý Breton, ktorý v Prvom manifeste tak dôrazne zosmiešnil plochosť realistického románu - možno iba preto, aby bol donútený vynájsť iný prozaický žáner. Napríklad taký, akým je Nadja. Nie je to iba príbeh o žene s magnetickými očami, ale je to - súbežne s ním - aj viacero ďalších príbehov, ďalších zastavení, ďalších filozofických úvah, neobmedzujúcich sa na zákonistosti pravdepodobnosti a logiky, lebo Bretonov surrealizmus objavil mágiu aj v realite všednosti. "Krása bude konvulsivní, nebo nebude vůbec," končí túto knihu Breton. Krása musí byť niečím, čo z nás vytryskne ako gejzír. Išlo o to, zachytiť realitu mnohostrannosťou tranzu. Ide o to, zachytiť realitu v celej jej mágii.