du vlády a prezidenta Slovenskej republiky. V okamihu jeho smrti sa však zrodil spor o Tisa a žije vlastne dodnes. Prejavilo sa to aj v knihe Zamlčaná pravda o Slovensku. Podľa názvu mala byť o krajine, v skutočnosti bola o Tisovi, čo priznala aj autorka doslovu, keď napísala, že ide o "doteraz najhodnotnejšiu knihu, ktorá o prvom slovenskom prezidentovi bola vydaná". Jej vydavatelia netajili, že ich cieľom je rehabilitácia hlavného hrdinu. No nielen taká obyčajná, právna, ale rehabilitácia totálna, zakončená všeobecným uznaním, že to bol "najväčší syn slovenského národa". Lenže to už nie je spor o jedného človeka, ale o niečo iné, dôležitejšie. Je to spor o princíp - o to, aký je rozdiel medzi dejinným dobrom a zlom.

S tvrdením, že pre Slovákov je Jozef Tiso tým, čím je George Washington pre Američanov, Mahátma Gándhí pre Indov či Simon Bolívar pre národy Južnej Ameriky, prišli prominentní ľudáci, Tisovi blízki spolupracovníci. Obhajobou a heroizáciou Tisa neobhajovali len ľudáctvo, ale aj seba samých. Typickými starorežimovými rehabilitátormi, ktorí pôsobia až do dnešných dní, sú dvaja významní muži vojnovej Slovenskej republiky - Štefan Polakovič a Jozef Kirschbaum.

ĽUDÁCI VTEDY A DNES

Pred viac než polstoročím boli obaja v centre verejného života. Štefana Polakoviča ako oficiálneho ideológa ľudáckeho režimu veľmi rozhorčoval fakt, že sa medzi slovenskou inteligenciou našli aj ľudia, ktorí pochybovali o správnosti tohto režimu. V roku 1939 preto napísal, že "ten, kto sa neteší zo slovenského štátu, je zradcom národa, je judášom, ktorý nie je hodný, aby kráčal po tejto zemi, a je preto v záujme národa, aby bola táto morálna príťaž umlčaná". Neskôr si dal tú námahu, že teoreticky rozpracoval model akejsi jemu známej slovenskej podoby národného socializmu, známejšieho pod názvom nacizmus. V knihe Tisovo učenie pán Polakovič okrem iného napísal: "Budujeme ľudové Slovensko podľa smerníc národného socializmu... Robíme tak nielen z vďačnosti k Veľkonemeckej ríši a jeho šľachetnému vodcovi Adolfovi Hitlerovi, ale aj z dobre chápaného záujmu nášho národného i štátneho života." Dnes sa pán Polakovič k národnému socializmu už nehlási - pred pár rokmi v Literárnom týždenníku so spätnou platnosťou vyhlásil, že "na protinacistickom myšlienkovom ťažení som sa aj ja zúčastnil". Autor práce Slovenský národný socializmus však aj po päťdesiatich rokoch trvá na tom, že ľudáci, na čele s prezidentom Tisom počas vojny ako nikto druhý bránili slovenské životné záujmy.

Jozef Kirschbaum, generálny tajomník Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, už v septembri 1939 hlásal, že je potrebné budovať "totalitnú stranu, ktorá by bola nositeľkou politickej moci v nej organizovaného zjednoteného národa", a dodával, že ak má byť štát riadený autoritatívne, potom "v úprave strany a štátu musíme dôjsť tam, kam došli v Nemecku". On osobne sa veľmi rýchlo dostal na úroveň nacistov, lebo už v roku 1940 vyhlasoval, že slovenské protižidovské zákony nie sú ani nekresťanské, ani nehumánne: "Keď zákonom siahneme na židov, trestáme len zločinnosť príslušníkov tejto rasy, ale nie jednotlivcov..." V júni 1995, v rozhovore pre denník Slovenská republika, však bez ostychu poznamenal, že cez vojnu vraj "ani jeden politik, okrem Dr. Tuku, neuvažoval o tom napodobňovať nemecký vzor". On sám vraj vždy zastával stanovisko "národné, ľudácke".

Polakovič i Kirschbaum obhajovali a obhajujú Tisa ako ľudáci - vždy nimi boli, aj nimi zostali. Novoľudáci dnešných čias ich za to primerane ocenili. Obaja sa stali čestnými členmi Matice slovenskej.

STARÉ HESLÁ NOVOĽUDÁKOV

Od aktérov Polakoviča a Kirschbauma cez pamätníkov Vnuka, Ďuricu, Porubského a mnohých ďalších dostali sa staré heslá do výbavy terajších novoľudákov. Tí sa síce slovne dištancujú od totalitnej a rasistickej éry svojich predchodcov, ale zato vyzdvihujú ich hlavnú zásluhu - stvorenie samostatného národného štátu.

"Štát je trvalá hodnota," povedal Jozef Kirschbaum a po ňom to opakujú zástupy autorov opusu Zamlčaná pravda o Slovensku. Už tým, že vznikol slovenský štát, vraj jeho predstavitelia, predovšetkým prezident Tiso, sa zaslúžili o národ, jeho vtedajšie i dnešné blaho. Predseda SNS Ján Slota dokonca vyhlásil, že "bez vzniku tohto štátu by Slováci dodnes nemali vlastnú samostatnú republiku". Faktom však je, že to, čo počas vojny robil Jozef Tiso a jeho súkmeňovci, fakticky viedlo k opaku zamýšľaného - k tomu, aby Slováci o svoj štát prišli a aby ako národ zanikli.

Tisova republika už v marci 1939 musela podpísať takzvanú ochrannú zmluvu s hitlerovským Nemeckom. V nej sa zaviazala, že bude "uskutočňovať svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou a svoje vojenské sily bude organizovať v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou". Najdôležitejšie slovenské podniky sa dostali pod priamu kontrolu Berlína a produkovali pre jeho vojnovú mašinériu. Slovenská republika už v septembri 1939 pomáhala Hitlerovi pri jeho agresii voči Poľsku a ako spojenec troch fašistických mocností bojovala proti Sovietskemu zväzu. Vo vojnovom stave bola aj s Veľkou Britániou a USA. V obrovskom svetovom konflikte stál Jozef Tiso i jeho garnitúra na strane nacistického Nemecka a pomáhal mu k víťazstvu. Čo by však po ňom nasledovalo?

ŠUP S NÍM DO KONCENTRÁKU

V auguste roku 1942 Hitler v úzkom kruhu dôverníkov spomenul, čo sa rozpráva vo viedenských kaviarňach o Slovákoch: "To je síce pekné, že sú samostatní, ale koniec koncov patria k nám!" Hitler si to myslel tiež, lebo dodal: "Viedenčanom dá budúcnosť za pravdu." Ako je známe, vodca nemeckého nacizmu mal pripravené špeciálne "konečné riešenie" aj pre Slovanov: "Slovanské národy nie sú určené pre samostatný život. Vedia to a my im nesmieme nahovárať opak... Slovan je rodený otrok, ktorý zúfalo potrebuje pána." Niet pochybností, že Hitler ho chcel dopriať všetkým Slovanom, teda aj Slovákom. Už prvý nemecký vyslanec v Bratislave bez zábran napísal, že momentálny stav na Slovensku má "časové medze podľa vývoja situácie v Európe". Po víťaznej vojne hodlal Hitler konať: "Smiešnych sto miliónov Slovanov absorbujeme alebo vytlačíme. Akonáhle niekto začne hovoriť o starostlivosti o týchto ľudí, šup s ním do koncentráku..."

Je smutným paradoxom dejín, že vojnový slovenský štát, o ktorom Tisovi bývalí i dnešní stúpenci hovoria, že vznikol, aby pôsobil v národnom záujme, bol plne k dispozícii Hitlerovi, ktorého cieľom bola likvidácia slovanských štátov a večná poroba Slovanov. Ak sa tak nestalo a po polstoročí mohla vzniknúť Slovenská republika ako následnícky štát ČSFR, nie je to zásluha Jozefa Tisa a jeho garnitúry, ale práve naopak. Aby mohla vzniknúť dnešná republika, musel byť porazený Hitler, a teda aj Tiso.

TISO PROTI BISKUPOM

Okrem ľudákov a novoľudákov, ktorých volanie po rehabilitácii slovenského prezidenta má osobné a politické dôvody, ozývajú sa aj hlasy, ktoré Jozefa Tisa označujú za "vynikajúcu a výnimočnú osobnosť", a to najmä z toho dôvodu, lebo bol katolíckym kňazom. Mienku viacerých vysokých cirkevných predstaviteľov už pred štyrmi rokmi vyjadril košický sídelný biskup, ktorý o niekdajšom prezidentovi povedal: "Ako kňaz, ako profesor morálky v nitrianskom seminári si bol vedomý toho, že ho raz Boh bude volať na zodpovednosť. Preto som osobne presvedčený o jeho nevine. Jeho smrť pokladám za mučedníctvo za národ..." Pri všetkej úcte k dôstojným pánom však pri kritickom pohľade ich názor nemôže obstáť. Najmä nie vtedy, ak činy vojnového prezidenta budeme posudzovať podľa noriem katolíckej morálky...

Keď v roku 1940 podával vatikánsky chargé d`affaires Guiseppe Burzio správu Svätej stolici, napísal v nej, že mnohé z toho, čo Tiso robí, "robí nerád a iba preto, že ho k tomu nútia okolnosti, a dúfa, že keď zostane pri moci, zachráni, čo sa zachrániť dá". Burzio s tým síce sympatizoval, ale položil si hneď otázku, dokedy Tisovi "jeho svedomie kňaza dovolí kráčať ruka v ruke so svojimi národnosocialistickými pánmi". Vtedy ešte nemohol tušiť, že napriek svedomiu kňaza pôjde Tiso so svojimi nacistickými pánmi až do ich konca... Hoci ho práve jeho biskupi žiadali, aby tak nečinil.

Keď v roku 1941 začala štátna moc uplatňovať tzv. "židovský kódex", slovenská cirkevná hierarchia vypracovala memorandum, v ktorom pripomenula, že toto nariadenie je rasistické a že "materialistická teória rasizmu je v priamom rozpore s učením katolíckej cirkvi o spoločnom pôvode všetkých ľudí v jedinom Spasiteľovi a Otcovi". Ako budeme môcť naďalej učiť, že pred Bohom sú si všetci rovní?, spýtali sa vtedy kňazi svojho spolubrata.

V roku 1942, keď sa začali kruté a neľudské deportácie slovenských občanov židovského pôvodu, biskup Gojdič požiadal pápežovho vyslanca Burzia, nech pápežovi tlmočí jeho prosbu - aby Svätá stolica "svojím milostivým zásahom primäla veľadôstojného pána prezidenta našej republiky ako katolíckeho kňaza k tomu, aby sa zastavili spomenuté ukrutnosti páchané na židoch". A keby to nebolo možné, nech pápež "ráči vyzvať veľadôstojného pána prezidenta, aby sa vzdal svojho úradu a odovzdal ho svetskej osobe, nech ódium z uskutočňovania tzv. židovského kódexu nepadne na hlavu katolíckeho kléru, resp. na celú cirkev".

V roku 1943 nitriansky biskup Kmeťko hlave štátu, ktorého moc konala proti všetkým zásadám kresťanskej morálky, napísal: "To, čo hlásame z kazateľníc v pokojných časoch, to musíme brániť aj v časoch nebezpečných... Zmužilé kresťanské stanovisko neškodí národu pred dejinami." Všetky apely, výstrahy i prosby vyšli naprázdno. Jozef Tiso neposlúchol nielen slovenských biskupov, ale ani pápeža.

MEDZI PÁPEŽOM A FüHREROM

Vatikánska diplomacia veľmi skoro pochopila, že kňaz na čele satelitného štátu jej spôsobí starosti. A tak už v roku 1942 vtedajší pápežov minister zahraničných vecí kardinál Domenico Tardini musel konštatovať: "Je to nešťastie, že prezidentom Slovenska je kňaz. Každý chápe, že Svätá Stolica nemôže zastaviť Hitlera. Ale kto pochopí, že nevie udržať na uzde kňaza?" Napriek veľkej snahe vyslanca Burzia, kardinála Tardiniho i samotného pápeža Pia XII. ho na uzde naozaj neudržala.

V októbri 1944, pod dojmom represálií, ktoré štátna moc po potlačení Povstania rozpútala proti vlastnému obyvateľstvu, hlava katolíckej cirkvi osobitnou nótou vyzvala Jozefa Tisa, "aby svoje city a úmysly zladil so svojou kňažskou dôstojnosťou a svedomím. Krivdy a násilie páchané za jeho prezidentovania zaťažujú jeho dušu kňaza, zneucťujú jeho vlasť, diskreditujú klérus a poškodzujú cirkev aj v zahraničí". Prezident Tiso v novembri 1944 (!) pápežovi na posolstvo odpovedal: "Naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom... Sme si však celkom istí, že táto `vina` je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou." Keď si mal kňaz Tiso vybrať medzi poslušnosťou pápežovi a vernosťou voči Nemcom, volil Hitlera...

Práve toho Hitlera, ktorý až do nepríčetnosti nenávidel kresťanstvo, cirkev a kňazov. Podľa neho bol antický svet preto taký radostný a bezstarostný, lebo vraj bol ušetrený dvoch nákaz: syfilisu a kresťanstva. Hitler rád opakoval, že kresťanstvo vzniklo ako praboľševizmus - židia ho využili "na mobilizáciu más otrokov za účelom podkopania štátu". "Úvahy" vodcu tretej ríše o tom, že "Kristus bol árijec, ale Pavol využil jeho učenie na mobilizáciu podsvetia a na organizovanie praboľševizmu", hovoria samy za seba. Podobne i jeho výrok, že "kresťanstvo je najväčším úpadkom ľudstva", že je "tým najšialenejším výplodom ľudského mozgu, výsmechom všetkému božskému. Černoch so svojím fetišom je vysoko nadradený tomu, kto vážne verí v zázrak Prevtelenia". Adolf Hitler v dôvernom kruhu neskrýval, že po skončení vojny sa bude venovať predovšetkým cirkvi: "Najhoršou rakovinou sú farári oboch vierovyznaní! Svoju odpoveď im nemôžem dať hneď, ale všetko je zaznamenané v mojom veľkom notese. Príde deň, keď s nimi zúčtujem krátkym procesom..."

POCHVALA OD HITLERA

Práve Hitler, tento šialenec, patologicky nenávidiaci kresťanstvo, cirkev a kňazov, v auguste roku 1942 výslovne spomenul, že je so slovenským prezidentom veľmi spokojný: "Je zaujímavé, ako nám ten katolícky farárik Tiso posiela židov!" Tisova vernosť išla až za hrob - po Hitlerovej samovražde, na začiatku mája 1945 z Rakúska telegraficky gratuloval admirálovi Dönitzovi ako "nástupcovi Vodcu", aby ho ubezpečil o svojej oddanosti...

Nech už sa skutky Jozefa Tisa posudzujú ako akty politika alebo ako činy katolíckeho kňaza, ani v jednom, ani v druhom prípade neexistuje dôvod pre jeho rehabilitáciu ako "veľkého syna slovenského národa". Jediné, čo je na ňom veľké, je jeho osobná tragédia. V mene národa stál na čele štátu, ktorý pomáhal nacistickej veľmoci, aby raz mohla uskutočniť svoj odložený cieľ - zlikvidovať slovenský národ ako národ. Ako kňaz v politickej funkcii pomáhal šialenému führerovi, ktorý chcel kresťanstvo, cirkev i kňazov zmiesť z povrchu zemského. Nie, dnes by Tisovi nemali zvoniť zvony. Skôr sa žiada modlitba za pokoj jeho duše. Za pokoj v duši tých, čo by ho radi rehabilitovali.

Z výrokov J. Tisa

PO ZVOLENÍ ZA PREZIDENTA

"Slovensko nechce byť nárazníkovým štátom na križovatke európskych záujmov, o ktorý sa trieštia vlny, ale chce byť spájajúcim prvkom, prostredníkom a vyrovnávacím faktorom medzi Západom a Východom, čiže medzi svetom slovanským a nemeckým."

26. októbra 1939

HITLEROVI - PO ÚTOKU NA ZSSR

"V okamihu, v ktorom sa pripojilo Slovensko so zbraňou v ruke k osudovému boju európskej pospolitosti na záchranu civilizácie a spravodlivosti, dovoľujem si vás znovu ubezpečiť o vernosti Slovenska, ako aj o jeho neotrasiteľnej dôvere vo víťazstvo. Nech Boh žehná rozhodnutie Führera."

25. júna 1941

O ZÁSADÁCH KRESŤANSTVA

A NACIZMU

"Tvrdím, že zásady sociálne, tlmočené pápežskými encyklikami, a zásady národného socializmu sú totožné... Zásady pápežských encyklík, hlavné zásady, na ktorých bude sociálne zriadenie, a zásady národného socializmu sú tie isté. A len ten, kto nečítal jedny alebo druhé, alebo ich nezrovnával, môže hovoriť o boji medzi nimi."

13. septembra 1941

PO MASOVÝCH DEPORTÁCIÁCH

"Vraj či je to kresťanské, čo sa robí so židmi. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ja sa pýtam, je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa? Že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom nikoho netreba presviedčať. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli od nich včas očistili. A urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu."

16. augusta 1942